Јán Veňarský

Јán Veňarský (Kovačica, 1928–1985). Ukončil štyri ročníky základnej školy. V rodnom mestečku bol poľnohospodárom. S manželkou Zuzanou mal dcéru Zuzanu (vydatá Lenhartová) a syna Jána. Svoj maliarsky talent po prvýkrát verejne predstavil počas výkonu vojenskej služby, kvôli nutnosti vyrobiť nástenné noviny. Insitnému umeniu sa venoval od roku 1954 až do konca svojho života. Namaľoval približne 800 obrazov. Jeho obľúbeným maliarskym motívom boli kone, príroda, folklórne prvky a znázornenia sviatkov z dedinského života. Vystavoval v rámci podujatia Kovačický október. Okrem iných ocenení, dostal aj striebornú plaketu pri príležitosti osláv 30. výročia konania Kovačického októbra.
(Rozhovor – Zuzana Lenhartová, dcéra Jána Veňarského)
Otec hovoril, že začal maľovať, lebo si chcel spestriť dlhé, zimné dni, a tak sa to stalo jeho koníčkom. Prvú výstavu navštívil v Kovačici a to sa mu zapáčilo a chcel to skúsiť aj on. Od Palušku a Sokola sa naučil miešať farby a pripravovať plátno. Vtedy v obchodoch nebolo dostať hotové plátna pre maliarov. V maminej skrini našiel nejaké biele plátno, rozstrihal ho a maľoval na ňom. Maľoval hlavne v zime počas dňa, lebo ako poľnohospodár nepracoval na poli. V lete nikdy nemaľoval. Mal svoj vlastný kútik v obývačke pri okne. Spomínam si, že celá izba voňala farbami. Keď som bola malá, brával ma so sebou do Belehradu. Cestovali sme vlakom. Bola som ockov miláčik. Kupoval farby a štetce v jednom špecializovanom obchode neďaleko trhu so zeleninou. Tie štetce boli vyrobené z konskej srsti. Isté obdobie ich dovážali zo zahraničia a neskôr sa dali zohnať aj v Belehrade.
Všetko, čo v zime namaľoval, 20 až 25 obrazov, všetko v lete predal. Zo začiatku maľoval iba preto, lebo mu to robilo radosť, ani o tom neuvažoval, že sa tie obrazy predajú. Každý dinár bol vítaný, keďže sme žili z poľnohospodárstva a platil všetky náklady spojené s našim štúdiom – pre dve deti.
Hovoril, že ešte ako malé dieťa mal rád kone. Bol poľnohospodárom. Mali sme kone, takže som v detstve aj ja na nich jazdila. Vždy hovoril: „Dieťa, zapamätaj si tieto kone, jedného dňa budú už len na obrazoch a v živote nebudú.“ Vtedy som to vnímala ako niečo zvláštne, lebo traktory ešte neboli. A dnes je to už jasné, že mal otec pravdu. Dnes má v Kovačici kone sotva niekoľko ľudí. Maľoval aj práce na poli, aj slovenské zvyky, ktoré dnes už pomaly miznú. Všetko, čo na obrazoch zaznamenal, zostalo tam do dnešného dňa, ako spomienka na tie časy. Otec svojimi obrazmi rozprával, ako sa vykonávali rôzne práce, ktoré dnes už nikto nerobí, napríklad spracovanie konope.
Otec vedel aj štrikovať. V minulosti ľudia ponožky štrikovali. Naučila ho to jeho matka a on to naučil svoju manželku – moju matku a potom aj mňa. Keď som bola malá, štrikovala som ponožky.
Matka bola rada, že otec maľuje. Radila mu, napríklad, akej farby má namaľovať nejakú sukňu. Pripomienky vždy prijal, mal dobrú povahu. Bol rád, keď sme mali nejaké pripomienky a keď sme niečo skritizovali. Hrdá som na svojho otca maliara. Po ňom som zdedila cit pre krásu. Otec veľmi často miešal farby a na to, ako docieliť niektorú z farieb som sa veľmi rada pozerala. Mám rada teplé, veselé farby.
Svojim deťom som vysvetlila, ktoré farby spolu ladia. Keď sme boli malí, hrávali sme sa pri ňom kým maľoval. Keď sme trochu podrástli, pýtali sme sa ho, prečo niečo namaľoval tak, či onak a on nám odpovedal, že sa mu to tak páči. Otec mal vkus.
Spomínam si, že keď som bola malá a aj neskôr, keď som bola dievka, vždy keď som sa chystala niekam do mesta, obliekla som sa a hneď som išla za ním s otázkou, či mi to pristane, napríklad tá sukňa a blúzka. Bolo to pre mňa dôležité vypočuť si jeho názor. Sama som začala maľovať, keď som bola stredoškoláčka. Neskôr, bohužiaľ, som už na to nemala čas, mala som veľa povinností – rodina, fakulta. Vydala som sa inou cestou. Vyštudovala som slovenčinu, učím na škole. Brat tiež začal maľovať – hlavne kone, ale nemal na to čas. Pracuje na pošte.
Na mňa urobili dojem nočné krajinky. Tanečné zábavy, ktoré sa konali v noci. Nočné zábavy. Na obraze bolo zjavné, že je noc, ale farby boli živé. Mojim obľúbeným obrazom je tento, ktorý tu mám – na ňom je svadba. Je tu aj kôň, lebo to bolo zvykom, že mladuchu na ňom priviezli. Otcove obrazy ma naučili, aby som si tie zvyky viac vážila.
Kovačickí maliari sa stretávali a aj sa navzájom navštevovali. V minulosti sa ľudia vo všeobecnosti viac stretávali. To boli pekné časy, bez televízie a bez počítačov. Za mojim otcom chodievali maliarky z Uzdínu, ešte keď začínali maľovať. Chceli vedieť, ako správne miešať farby. Stretával sa aj s chorvátskymi maliarmi z Chlebinskej školy. Cestoval aj na umelecké kolónie. Raz ma zobral so sebou do Slovinska, ale tam každý maľoval svoj kraj.
Maliari sa navzájom od seba líšia, keďže sa s postupom času menili aj zvyky. Mladší maliari nemali možnosť vidieť všetky tie obyčaje, ktoré ešte zažili tí starší. Každý maľuje to, čo vidí. Hľadajú sa v tom. Niektorí majú viac kvetov na obrazoch. Tí prví maliari boli rozpoznateľní. Napríklad, keď bolo všetko modré – vedeli ste, že je to Kňazovic. Keď tam boli veľké ruky a nohy – Jonáš. Títo mladší pekne maľujú, ale neobjavili všetci svoj vlastný štýl. Niektorí áno. Nebudem nikoho menovať, ale zdá sa mi, že stredná generácia začala napodobňovať chorvátskych maliarov a to sa mi nepáči. Obzvlášť muži. To nie je ono. My máme rovinu, nemôžeme maľovať kopce. Mladší maľujú krajinky.
Svoje obrazy väčšinou predával mimo Kovačice, dnes sú po celom svete. Kupovali ich veľvyslanci. Spomínam si, raz ku nám prišiel jeden mladík z Belehradu, ktorý chcel kúpiť obraz pre svoju matku. Mala veľmi rada kone, pochádzala z vidieka. Otca to tak dojalo, že tomu mladému mužovi obraz daroval – aha, pre tvoju matku, zdarma.
Do nášho domu chodievalo veľa hostí. V tom čase boli návštevy zo zahraničia ojedinelé. Raz, keď som bola v tretom ročníku na základnej škole, prišla som domov zo školy a pred domom dav ľudí. Aha – u nás boli Afroameričania! V šesťdesiatych rokoch ste sa s Afroameričanom mohli osobne stretnúť len veľmi zriedka – obzvlášť v banátskej dedinke. Bola to atrakcia, a tak sa tam zišla celá dedina. V našej ulici bola moruša, Afroameričania ich zbierali a jedli, nevedeli čo to je. Bolo to také zaujímavé! Vtedy som po prvýkrát mala možnosť vidieť človeka čiernej pleti.
Maľoval aj na objednávku. Často obrazy aj daroval, obzvlášť pre charitu. Aj v Kovačici sú ľudia, ktorí majú jeho obrazy. Otec umrel nečakane. Bol to infarkt. Mám iba jeden jeho obraz, ktorý som od neho dostala ako svadobný dar a aj brat má jeden obraz. Všetky ostatné sa predali. To mi bolo tak veľmi ľúto. Chcela som kúpiť niektoré jeho obrazy od iných ľudí, ale vydierali ma. Chceli za ne veľmi veľa peňazí, nemala som toľko a nemohla som si to dovoliť. Ľudia sú už takí.