Јán Veňarský

      Јán Veňarský (Kovačica, 1928–1985). Ukončil štyri ročníky základnej ško­ly. V rodnom mestečku bol poľnohos­podárom. S manželkou Zuzanou mal dcéru Zuzanu (vydatá Lenhartová) a syna Jána. Svoj maliarsky talent po prvýkrát verejne predstavil počas výkonu vojenskej služby, kvôli nutno­sti vyrobiť nástenné noviny. Insitnému umeniu sa venoval od roku 1954 až do konca svojho života. Namaľoval prib­ližne 800 obrazov. Jeho obľúbeným ma­liarskym motívom boli kone, príroda, folklórne prvky a znázornenia sviatkov z dedinského života. Vystavoval v rám­ci podujatia Kovačický október. Okrem iných ocenení, dostal aj striebornú pla­ketu pri príležitosti osláv 30. výročia konania Kovačického októbra.

      (Rozhovor – Zuzana Lenhartová, dcéra Jána Veňarského)

      Otec hovoril, že začal maľovať, lebo si ch­cel spestriť dlhé, zimné dni, a tak sa to sta­lo jeho koníčkom. Prvú výstavu navštívil v Kovačici a to sa mu zapáčilo a chcel to skúsiť aj on. Od Palušku a Sokola sa naučil miešať farby a pripravovať plátno. Vtedy v obchodoch nebolo dostať hotové plátna pre maliarov. V maminej skrini našiel nejaké biele plátno, rozstrihal ho a maľoval na ňom. Maľoval hlavne v zime počas dňa, lebo ako poľnohospodár nepracoval na poli. V lete nikdy nemaľoval. Mal svoj vlastný kútik v obývačke pri okne. Spomínam si, že celá izba voňala farbami. Keď som bola malá, brával ma so sebou do Belehradu. Ces­tovali sme vlakom. Bola som ockov miláčik. Kupoval farby a štetce v jednom špecializo­vanom obchode neďaleko trhu so zeleni­nou. Tie štetce boli vyrobené z konskej srsti. Isté obdobie ich dovážali zo zahraničia a ne­skôr sa dali zohnať aj v Belehrade.

      Všetko, čo v zime namaľoval, 20 až 25 obrazov, všetko v lete predal. Zo začiatku maľoval iba preto, lebo mu to robilo radosť, ani o tom neuvažoval, že sa tie obrazy pre­dajú. Každý dinár bol vítaný, keďže sme žili z poľnohospodárstva a platil všetky náklady spojené s našim štúdiom – pre dve deti.

      Hovoril, že ešte ako malé dieťa mal rád kone. Bol poľnohospodárom. Mali sme kone, takže som v detstve aj ja na nich jazdi­la. Vždy hovoril: „Dieťa, zapamätaj si tieto kone, jedného dňa budú už len na obrazoch a v živote nebudú.“ Vtedy som to vnímala ako niečo zvláštne, lebo traktory ešte nebo­li. A dnes je to už jasné, že mal otec prav­du. Dnes má v Kovačici kone sotva niekoľko ľudí. Maľoval aj práce na poli, aj slovenské zvyky, ktoré dnes už pomaly miznú. Všet­ko, čo na obrazoch zaznamenal, zostalo tam do dnešného dňa, ako spomienka na tie časy. Otec svojimi obrazmi rozprával, ako sa vykonávali rôzne práce, ktoré dnes už nikto nerobí, napríklad spracovanie konope.

      Otec vedel aj štrikovať. V minulosti ľudia ponožky štrikovali. Naučila ho to jeho mat­ka a on to naučil svoju manželku – moju matku a potom aj mňa. Keď som bola malá, štrikovala som ponožky.

      Matka bola rada, že otec maľuje. Radi­la mu, napríklad, akej farby má namaľovať nejakú sukňu. Pripomienky vždy prijal, mal dobrú povahu. Bol rád, keď sme mali ne­jaké pripomienky a keď sme niečo skriti­zovali. Hrdá som na svojho otca maliara. Po ňom som zdedila cit pre krásu. Otec veľmi často miešal farby a na to, ako docieliť niek­torú z farieb som sa veľmi rada pozerala. Mám rada teplé, veselé farby.

      Svojim deťom som vysvetlila, ktoré farby spolu ladia. Keď sme boli malí, hrávali sme sa pri ňom kým maľoval. Keď sme trochu podrástli, pýta­li sme sa ho, prečo niečo namaľoval tak, či onak a on nám odpovedal, že sa mu to tak páči. Otec mal vkus.

      Spomínam si, že keď som bola malá a aj neskôr, keď som bola dievka, vždy keď som sa chystala niekam do mesta, obliekla som sa a hneď som išla za ním s otázkou, či mi to pristane, napríklad tá sukňa a blúzka. Bolo to pre mňa dôležité vypočuť si jeho názor. Sama som začala maľovať, keď som bola stredoškoláčka. Neskôr, bohužiaľ, som už na to nemala čas, mala som veľa povinností – rodina, fakulta. Vydala som sa inou cestou. Vyštudovala som slovenčinu, učím na škole. Brat tiež začal maľovať – hlavne kone, ale nemal na to čas. Pracuje na pošte.

      Na mňa urobili dojem nočné krajinky. Tanečné zábavy, ktoré sa konali v noci. Nočné zábavy. Na obraze bolo zjavné, že je noc, ale farby boli živé. Mojim obľúbeným obrazom je tento, ktorý tu mám – na ňom je svadba. Je tu aj kôň, lebo to bolo zvykom, že mladuchu na ňom priviezli. Otcove obrazy ma naučili, aby som si tie zvyky viac vážila.

      Kovačickí maliari sa stretávali a aj sa navzá­jom navštevovali. V minulosti sa ľudia vo všeobecnosti viac stretávali. To boli pekné časy, bez televízie a bez počítačov. Za mo­jim otcom chodievali maliarky z Uzdínu, ešte keď začínali maľovať. Chceli vedieť, ako správne miešať farby. Stretával sa aj s chor­vátskymi maliarmi z Chlebinskej školy. Ces­toval aj na umelecké kolónie. Raz ma zo­bral so sebou do Slovinska, ale tam každý maľoval svoj kraj.

      Maliari sa navzájom od seba líšia, keďže sa s postupom času menili aj zvyky. Mladší ma­liari nemali možnosť vidieť všetky tie obyča­je, ktoré ešte zažili tí starší. Každý maľuje to, čo vidí. Hľadajú sa v tom. Niektorí ma­jú viac kvetov na obrazoch. Tí prví maliari boli rozpoznateľní. Napríklad, keď bolo vš­etko modré – vedeli ste, že je to Kňazovic. Keď tam boli veľké ruky a nohy – Jonáš. Tí­to mladší pekne maľujú, ale neobjavili všet­ci svoj vlastný štýl. Niektorí áno. Nebudem nikoho menovať, ale zdá sa mi, že stred­ná generácia začala napodobňovať chor­vátskych maliarov a to sa mi nepáči. Obz­vlášť muži. To nie je ono. My máme rovinu, nemôžeme maľovať kopce. Mladší maľujú krajinky.

      Svoje obrazy väčšinou predával mimo Kovačice, dnes sú po celom svete. Kupova­li ich veľvyslanci. Spomínam si, raz ku nám prišiel jeden mladík z Belehradu, ktorý ch­cel kúpiť obraz pre svoju matku. Mala veľmi rada kone, pochádzala z vidieka. Otca to tak dojalo, že tomu mladému mužovi obraz daroval – aha, pre tvoju matku, zdarma.

      Do nášho domu chodievalo veľa hostí. V tom čase boli návštevy zo zahraničia ojed­inelé. Raz, keď som bola v tretom ročníku na základnej škole, prišla som domov zo školy a pred domom dav ľudí. Aha – u nás boli Afroameričania! V šesťdesiatych rokoch ste sa s Afroameričanom mohli osobne stret­núť len veľmi zriedka – obzvlášť v banátskej dedinke. Bola to atrakcia, a tak sa tam ziš­la celá dedina. V našej ulici bola moruša, Afroameričania ich zbierali a jedli, nevedeli čo to je. Bolo to také zaujímavé! Vtedy som po prvýkrát mala možnosť vidieť človeka čiernej pleti.

      Maľoval aj na objednávku. Často obrazy aj daroval, obzvlášť pre charitu. Aj v Kovačici sú ľudia, ktorí majú jeho obrazy. Otec um­rel nečakane. Bol to infarkt. Mám iba jeden jeho obraz, ktorý som od neho dostala ako svadobný dar a aj brat má jeden obraz. Vš­etky ostatné sa predali. To mi bolo tak veľmi ľúto. Chcela som kúpiť niektoré jeho obra­zy od iných ľudí, ale vydierali ma. Chceli za ne veľmi veľa peňazí, nemala som toľko a nemohla som si to dovoliť. Ľudia sú už takí.