(na preklad použitý google translator)
Medzinárodný deň materinského jazyka
Neprezrádzam Ameriku, keď hovorím, že všetci máme materinský jazyk. Jedna a jediná, keďže matka je jedna a jediná. Jazyk, ktorým hovoríme prvé slová, nie je pre každého jednotlivca ani malý, ani veľký – práve preto, že je jediný. Ale keď je to tak zrejmé, zvyčajne na to zabudneme, keď sa začnú diskusie o jazykoch, ich zachovaní alebo vymieraní.
„Jazyk je živý, neustále sa mení“ – je ďalšia axióma, ktorá ako taká nikdy nie je kontrolovaná; keďže nie je spomenuté, že ako každá živá bytosť potrebuje byť živená, konzervovaná, kŕmená a udržiavaná. To, že sa jazyk neustále mení, však neznamená, že sme si vedomí všetkých aspektov týchto zmien, tých dobrých aj tých menej dobrých. A mali by sme, ak chceme svedomito premazávať základný stroj ľudského konania.
Rovnako je to aj s národmi: narodený ako Srb, Slovák, Eskimák, Tatár, Bantu, Brazílčan, Číňan, Nemec, jedinec získava národnú identitu, ktorá nie je ani veľká, ani malá, ani lepšia ani horšia. Každý človek je úplne necitlivý voči kvantitatívnej pravde, že jeho krajania sa počítajú na milióny alebo tisíce. Každý je tým, kým je, bez ohľadu na to, či sa mu to páči alebo nie, či je to pre neho dôležité alebo nie. Sú a vždy budú takí, ktorí by chceli byť niečím, čím nie sú, ale to je úplne irelevantné: poznám Slovanov s tichým utrpením, že nie sú Nemci, Latinskoameričania, ktorí zdôrazňujú svoj španielsky a portugalský pôvod preskakovaním svojej národnej identity. , Indovia, ktorí by chceli byť Angličanmi, Afričania, ktorí by boli Francúzmi atď., atď. No a čo? Odkedy sme prežili krutú pravdu, že Santa Claus neexistuje, bolo nám jasné, že priania sú jedna vec a realita druhá a že sa málokedy zhodujú. Jazyk, ktorým sa hovorí, a ľudia, ktorým patrí, nie sú sami osebe ani malí, ani veľkí, ani lepší ani horší ako všetky ostatné. Je možné, že sa ešte nájdu takí, ktorí tomu nerozumejú?
Jazyk je vlastne jediná vlasť, ktorú máme. Ani veľký, ani malý. Dostatočný. Aj národy sa menia, vznikajú, zanikajú, prenášajú: kedysi boli Juhoslovania, Sovieti, Rakúsko-Uhorsko, Siamčania, Asýrčania, Babylončania a dnes sa tak nikto neprezentuje. Ale volali ich Peržania alebo Iránci, hovoria jazykom Urdu. Otázka jazyka nie je len otázkou toho, ako sa kultúra vyjadruje, je to otázka kolektívnej a individuálnej identity.
Latinská Amerika je vhodnou oblasťou na potvrdenie. Kontinent, na ktorý kolonizátori priniesli náboženstvo a „veľké“ európske jazyky, sa možno nikdy úplne neoslobodil od obdivu (ak nie podvedomej podriadenosti) svojim koloniálnym metropolám, ale tiež nedovolil, aby ich jazyky vymreli.
V starej, chátrajúcej Európe existuje jeden zlý príklad so šťastným koncom: vieme, že Frankov režim sa snažil baskičtinu dotiahnuť do konca a Baskovia sa so svojou typickou tvrdohlavosťou desaťročia snažili bojovať za jej právo na život. Až po demokratizácii politického života v Španielsku a období postupného oslabovania frankistického vplyvu dostalo baskičtina svoju vedeckú akadémiu, svoje knihy a – čo je najdôležitejšie – právo na slobodné používanie.
V Latinskej Amerike vymreli niektoré domorodé národy – napríklad Ona na juhu Patagónie – ale ich „malé“ jazyky prežili. Odhaduje sa, že na americkej pologuli asi osemnásť miliónov ľudí hovorí asi osemdesiatimi indiánskymi jazykmi; deväť desatín z tohto počtu hovorí jedným zo sedemnástich najrozšírenejších autochtónnych, predkoloniálnych jazykov.
Iba piatimi indiánskymi jazykmi hovorí viac ako milión ľudí; najrozšírenejšia je kečuánčina, ktorou hovorí asi štrnásť miliónov obyvateľov troch Amerík; potom prichádza Guarani (6,5 – 8 miliónov), Aymara (1,5 milióna), Nahuatl (1 milión) a Maya (1 milión).
Ako príklad osudu a zachovania „malých“ jazykov v oceáne španielsky a portugalsky hovoriacich oblastí môže snáď najlepšie poslúžiť príbeh guaranského jazyka.
Zaujímavosťou je, že zachovanie tohto jazyka, ktorým sa dnes hovorí najmä v Paraguaji, Bolívii, juhozápadnej Brazílii a severnej Argentíne, začali prví františkánski kňazi, ktorí prišli zo Španielska spolu s conquistadormi. Je známe, že už v roku 1603 začal brat Luis Bolaños zavádzať latinskú abecedu do jazyka Guarani a že v roku 1643 bola vydaná prvá gramatika jazyka Guarani.
Dnes je guarančina – podľa ústavy z roku 1992 – spolu so španielčinou úradným jazykom štátu Paraguaj; to znamená, že všetka oficiálna komunikácia, ako aj dokumentácia je dvojjazyčná, že vyučovanie na školách prebieha v tomto jazyku, že hlavné paraguajské denníky ABC Kolor a Ultima Ora publikujú články v španielčine a guarane, že v tomto jazyku existuje Wikipedia , ktorá existuje – pravdaže, oficiálne len od roku 2010 – a Jazyková akadémia Guarani; v tom istom roku sa guaranština stala spolu s portugalčinou úradným jazykom brazílskeho federálneho štátu Mato Grosso del Sur, rovnako ako argentínska provincia Corrientes. Od roku 2000 je guaraní úradným jazykom aj v Bolívii.
Pravdupovediac, v dnešnom Asuncione sa v guarančine dorozumiete oveľa ľahšie ako v akomkoľvek inom jazyku, vrátane španielčiny. Hrdí paraguajskí lingvisti vysvetľujú, že politicko-demografický fakt pomohol zachovať ich domorodý dialekt.
– Branko Andiť, spisovateľ
