Ján Bačúr
Ján Bačúr sa narodil v roku 1937 v Padine do rodiny poľnohospodárov. S manželkou Rozinou má dcéru Vericu a syna Miroslava. Po prvýkrát vystavoval svoje práce, keď mal trinásť rokov, v rámci kolektívnej výstavy v Padine. Bola to tempera. Na výkone povinnej vojenskej služby maľoval nástenné noviny. Pracoval na obecnom úrade v Padine, potom bol tajomníkom poľnohospodárskeho družstva Dolina. Aktívne hrával futbal a bol tajomníkom športového klubu Dolina do roku 1979. Od roku 1963 pracoval tridsať rokov ako matrikár. V roku 1969 ukončil strednú administratívnu školu v Belehrade. Vo svojej výtvarnej tvorbe sa sústreďuje na minulosť vo svojom rodnom kraji v Padine. Na jeho maľbách je znázornené kvantum etnografických detailov z každodenného života, ako aj zo životného a ročného cyklu sviatkov. Maľuje aj portréty. Po prvýkrát vystavoval v rámci podujatia Kovačický október v roku 1962. V roku 1985 sa stal členom kovačickej galérie, keď mal prvú samostatnú výstavu v Kovačici. Vystavoval samostatne, ale aj v rámci väčšieho počtu kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Doposiaľ namaľoval 2.375 obrazov.
Moja matka mala talent na maľovanie. Omaľovávala koliby vo vinohradoch. Ešte ako malé dieťa som sa na to pozeral a páčilo sa mi to. Matkina sestra mi kúpila jednu sadu tempier v roku 1949. Po prvýkrát som svoje práce vystavoval v Padine, keď som mal trinásť rokov. Chodil som do kovačického gymnázia. Tam som mal možnosť stretnúť sa s maliarmi, ktorí ma povzbudili, aby som začal robiť olejomaľby. Potom som sa zapísal do pančevského gymnázia. Ako gymnazista som chcel študovať na výtvarnej akadémii v Belehrade. Potajomky som odišiel do Belehradu a urobil som prijímacie skúšky. Vrátil som sa domov celý šťastný, ale otec o tom nechcel ani počuť: „Mám ťa financovať päť rokov a ty aby si bol maliar? To padá, z toho nič nebude!“ Mali sme veľa pôdy. Môj otec si myslel, že sa z toho nedá vyžiť. Potom som povedal, že chcem byť vedúcim železničnej stanice a že budem výhybkár. Aj to padlo, lebo škola pre tento odbor bola až v Rijeke. Otec hovorí: „To je ďaleko, to neprichádza do úvahy.“ A tak som zostal doma. Vrátil som sa z Pančeva do Padiny po dvoch rokoch, kvôli priateľke, terajšej manželke. Oženil som sa, keď som mal devätnásť rokov. V manželstve sme už 56 rokov. Na výkone povinnej vojenskej služby som mal na starosti nástenné noviny. Kreslil som karikatúry a portréty.
V roku 1961 sme začali stavať dom. V tom období som pracoval ako tajomník, obrábal som pôdu a hral futbal. Deti boli malé, takže pre maľovanie nebolo času. Len mimochodom som robil skice. Pozeral som sa po dedine a kreslil som to, čo som si myslel, že zmizne. Ešte ako mladý muž som si obľúbil futbal. V roku 1962 som bol prijatý do galérie v Kovačici, ale keďže som nasledovný rok nedaroval obraz, už v roku 1963 ma vymazali zo zoznamu maliarov.
Niekoľko maliarov z Padiny a ja sme v roku 1981 chceli založiť výtvarnú sekciu v rámci domu kultúry. Usporiadali sme výstavu v jednej triede na základnej škole, keďže sme nemali galériu, ani žiadne iné vyhovujúce priestory. Tú výstavu sme nazvali Májové stretnutia maliarov. Už ďalší rok bol dom kultúry dokončený a tie stretnutia sa konali v galérii. To podujatie sa koná dodnes, ale pod názvom Padinské dni kultúry.
Rozhodol som sa, že si svoju monografiu zostavím sám. Mal som veľa napísaných textov o svojej práci. Písali o mne rôzni ľudia – novinári, historici umenia, celkovo dvadsaťdva rôznych autorov. Nemohol som nájsť sponzora. Hľadal som vydavateľstvo, peniaze.
Ľudia chcú vidieť to, čo je už minulosť, ako vyzerala rodná dedina. Chcem zvečniť folklór a obyčaje v Padine. U mňa je všetko viac-menej autentické. Moje obrazy sú ako maľovaná fotodokumentácia. Nemaľoval som hneď portréty, lebo si myslím, že je to jedna seriózna maliarska disciplína. Trochu som robil portréty na výkone povinnej vojenskej služby. Keď som znovu začal maľovať v roku 1991, jeden novinár mi navrhol, aby som namaľoval portréty všetkých kovačických zakladateľov galérie. Už koncom roka 1992 som mal výstavu všetkých tých portrétov v Kovačici. Teraz po dvadsiatich rokoch som znovu usporiadal tú výstavu. Namaľoval som aj nových členov – všetkých ku dnešnému dňu.
Myslím si, že insitné umenie má budúcnosť, lebo je teplé, úprimné, čisté. Vychádza z vnútra človeka a nie z nejakého učenia, zo škôl, či z fakúlt. Každý obraz rozpráva svoj príbeh. Každý maliar cíti, prežíva a vidí veci svojim spôsobom, a preto maľujeme rozlične. V Padine nás je pätnásť a každý maľuje inak. Nikto nechápe, prečo je v rámci takého malého prostredia tak veľa organizovaných maliarov. To je Boží dar, ktorý nám bol daný. Dostali sme úlohu zaznamenávať to.
Maľujem aj na objednávku. Obrazy si viac kupujú cezpoľní ľudia. Tento náš národ nemá peňazí ani na chlieb. Jedine, ak niekoho pritlačia starosti a ak má niekoho v nemocnici, kupuje obrazy ako dar pre lekárov. Kupujú ich aj ako svadobné dary.
Maľovanie do môjho života vnieslo príjemný pocit zadosťučinenia. Svoje city som vložil do obrazov. Za mnou zostalo niečo, čo je viditeľné. To ma teší. Keď maľujem, dobre sa cítim. Zabudnem na politiku, davy, každodenné udalosti. Prinieslo mi to duševné uspokojenie. Manželka mi vytvárala podmienky pre prácu. Domáce práce sme si rozdelili. Ona drží tri stĺpy v dome a ja iba jeden, finančný. Musí navariť, oprať, poupratovať, nakŕmiť hydinu, ošípané, kosiť trávu. Pred dvomi rokmi ešte pracovala vo vinohrade a v záhrade, ale teraz už nemôže. Kvôli zdraviu. Keby som nemaľoval, bolo by ťažké prežiť, lebo je penzia malá. Finančne pomáhame aj deťom a vnúčatám.
Výňatok z vedeckej štúdie “Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku. Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít” autorky Dr. Gordane Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení.
Preložila: Katarína Stanová
