Ján Bačúr

      Ján Bačúr sa narodil v roku 1937 v Padine do rodiny poľnohospodárov. S manželkou Rozinou má dcéru Vericu a syna Miroslava. Po prvýkrát vystavoval svoje práce, keď mal trinásť rokov, v rámci kolektívnej výstavy v Padine. Bola to tempera. Na výkone povinnej vojenskej služby maľoval nástenné noviny. Pracoval na obecnom úrade v Padine, potom bol tajomníkom poľnohospodárskeho družstva Dolina. Aktívne hrával futbal a bol tajomníkom športového klubu Dolina do roku 1979. Od roku 1963 pracoval tridsať rokov ako matrikár. V roku 1969 ukončil strednú administratívnu školu v Belehrade. Vo svojej výtvarnej tvorbe sa sústreďuje na minulosť vo svojom rodnom kraji v Padine. Na jeho maľbách je znázornené kvantum etnografických detailov z každodenného života, ako aj zo životného a ročného cyklu sviatkov. Maľuje aj portréty. Po prvýkrát vystavoval v rámci podujatia Kovačický október v roku 1962. V roku 1985 sa stal členom kovačickej galérie, keď mal prvú samostatnú výstavu v Kovačici. Vystavoval samostatne, ale aj v rámci väčšieho počtu kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Doposiaľ namaľoval 2.375 obrazov.

      Moja matka mala talent na maľovanie. Omaľovávala koliby vo vinohradoch. Ešte ako malé dieťa som sa na to pozeral a páčilo sa mi to. Matkina sestra mi kúpila jednu sadu tempier v roku 1949. Po prvýkrát som svo­je práce vystavoval v Padine, keď som mal trinásť rokov. Chodil som do kovačického gymnázia. Tam som mal možnosť stret­núť sa s maliarmi, ktorí ma povzbudili, aby som začal robiť olejomaľby. Potom som sa zapísal do pančevského gymnázia. Ako gymnazista som chcel študovať na výtvar­nej akadémii v Belehrade. Potajomky som odišiel do Belehradu a urobil som prijíma­cie skúšky. Vrátil som sa domov celý šťast­ný, ale otec o tom nechcel ani počuť: „Mám ťa financovať päť rokov a ty aby si bol ma­liar? To padá, z toho nič nebude!“ Mali sme veľa pôdy. Môj otec si myslel, že sa z toho nedá vyžiť. Potom som povedal, že chcem byť vedúcim železničnej stanice a že budem výhybkár. Aj to padlo, lebo škola pre tento odbor bola až v Rijeke. Otec hovorí: „To je ďaleko, to neprichádza do úvahy.“ A tak som zostal doma. Vrátil som sa z Pančeva do Padiny po dvoch rokoch, kvôli priateľke, ter­ajšej manželke. Oženil som sa, keď som mal devätnásť rokov. V manželstve sme už 56 rokov. Na výkone povinnej vojenskej služby som mal na starosti nástenné noviny. Kreslil som karikatúry a portréty.

      V roku 1961 sme začali stavať dom. V tom období som pracoval ako tajomník, obrábal som pôdu a hral futbal. Deti boli malé, takže pre maľovanie nebolo času. Len mi­mochodom som robil skice. Pozeral som sa po dedine a kreslil som to, čo som si mys­lel, že zmizne. Ešte ako mladý muž som si obľúbil futbal. V roku 1962 som bol prijatý do galérie v Kovačici, ale keďže som nasle­dovný rok nedaroval obraz, už v roku 1963 ma vymazali zo zoznamu maliarov.

      Niekoľko maliarov z Padiny a ja sme v roku 1981 chceli založiť výtvarnú sekciu v rám­ci domu kultúry. Usporiadali sme výstavu v jednej triede na základnej škole, keďže sme nemali galériu, ani žiadne iné vyhovu­júce priestory. Tú výstavu sme nazvali Májo­vé stretnutia maliarov. Už ďalší rok bol dom kultúry dokončený a tie stretnutia sa konali v galérii. To podujatie sa koná dodnes, ale pod názvom Padinské dni kultúry.

      Rozhodol som sa, že si svoju monografiu zostavím sám. Mal som veľa napísaných tex­tov o svojej práci. Písali o mne rôzni ľudia – novinári, historici umenia, celkovo dvad­saťdva rôznych autorov. Nemohol som nájsť sponzora. Hľadal som vydavateľstvo, peniaze.

      Ľudia chcú vidieť to, čo je už minulosť, ako vyzerala rodná dedina. Chcem zvečniť folk­lór a obyčaje v Padine. U mňa je všetko vi­ac-menej autentické. Moje obrazy sú ako maľovaná fotodokumentácia. Nemaľoval som hneď portréty, lebo si myslím, že je to jedna seriózna maliarska disciplína. Tro­chu som robil portréty na výkone povin­nej vojenskej služby. Keď som znovu začal maľovať v roku 1991, jeden novinár mi navrhol, aby som namaľoval portréty vš­etkých kovačických zakladateľov galérie. Už koncom roka 1992 som mal výstavu vš­etkých tých portrétov v Kovačici. Teraz po dvadsiatich rokoch som znovu usporiadal tú výstavu. Namaľoval som aj nových člen­ov – všetkých ku dnešnému dňu.

      Myslím si, že insitné umenie má budúc­nosť, lebo je teplé, úprimné, čisté. Vychád­za z vnútra človeka a nie z nejakého učenia, zo škôl, či z fakúlt. Každý obraz rozpráva svoj príbeh. Každý maliar cíti, prežíva a vidí ve­ci svojim spôsobom, a preto maľujeme ro­zlične. V Padine nás je pätnásť a každý maľuje inak. Nikto nechápe, prečo je v rámci takého malého prostredia tak veľa organizovaných maliarov. To je Boží dar, ktorý nám bol daný. Dostali sme úlohu zaznamenávať to.

      Maľujem aj na objednávku. Obrazy si vi­ac kupujú cezpoľní ľudia. Tento náš národ nemá peňazí ani na chlieb. Jedine, ak nie­koho pritlačia starosti a ak má niekoho v nemocnici, kupuje obrazy ako dar pre lekárov. Kupujú ich aj ako svadobné dary.

      Maľovanie do môjho života vnieslo prí­jemný pocit zadosťučinenia. Svoje city som vložil do obrazov. Za mnou zostalo niečo, čo je viditeľné. To ma teší. Keď maľujem, dobre sa cítim. Zabudnem na politiku, davy, kaž­dodenné udalosti. Prinieslo mi to duševné uspokojenie. Manželka mi vytvárala pod­mienky pre prácu. Domáce práce sme si rozdelili. Ona drží tri stĺpy v dome a ja iba jeden, finančný. Musí navariť, oprať, poupra­tovať, nakŕmiť hydinu, ošípané, kosiť trávu. Pred dvomi rokmi ešte pracovala vo vi­nohrade a v záhrade, ale teraz už nemôže. Kvôli zdraviu. Keby som nemaľoval, bolo by ťažké prežiť, lebo je penzia malá. Finančne pomáhame aj deťom a vnúčatám.