Ján Kňazovic
Ján Kňazovic (Kovačica, 1925–1985). Bol poľnohospodárom. Ukončil šesť ročníkov základnej školy. S manželkou Marou mal dcéru Anu. Maľovať začal keď bol vojakom pred koncom druhej svetovej vojny. Bol jedným z prvých maliarov insitného maliarstva v Kovačici. Jeho tvorba bola inšpirovaná motívmi, ktoré súviseli so životom na dedine. Mal veľký počet samostatných (približne 100) a kolektívnych výstav (približne 400) doma a v zahraničí. Vystavoval v rámci podujatia Kovačický október v období od roku 1952 až 1985. Jeho obrazy sa nachádzajú v početných súkromných zbierkach, ako aj v zbierkach múzeí po celom svete (Louvre, Vatikán, atď.). Za svoju umeleckú tvorbu dostal mnoho cien a ocenení. Obrazy často daroval na charitu.
(Rozhovor – Аna Knjazovic, dcéra Jána Knjazovica)
Otec začal maľovať ešte keď bol vojakom. Pre nástenné noviny. Potom, keď sa vrátil domov, Paluška a Sokol maľovali, tak sa k nim pridal. Najprv robili reprodukcie pohľadníc. Môj otec namaľoval ľudí, ako v dome tancujú. Ostatní maliari začali hundrať, aby to nevystavoval, nech si nerobí hanbu, lebo je to najhorší obraz. Má ho dať preč, lebo čo by na to povedali Belehradčania? Na tú výstavu prišiel Oto Bihalji-Merin. Ten obraz zvesili zo steny a otočili ho smerom ku nej, aby ho nebolo vidno. Oto vzal do rúk práve ten obraz ako prvý. Povedal, že je to najlepší obraz, najoriginálnejší. Opýtal sa otca, koľko stojí? On povedal nejakú smiešnu sumu. Oto vtedy hneď zaň zaplatil päťkrát viac, než si otec zaň pýtal. Ten obraz bol na poštovej známke v rokoch 1971 a 1972.
Maľoval hlavne večer, v sobotu a v nedeľu. V zime, mimo sezónnych prác, maľoval každý deň. Maľoval v kuchyni. Svietil si jednou veľkou žiarovkou. Otec maľoval, my sme sa hrali, – hluk mu neprekážal. Len vždy hovoril – ďalej od stola – aby sme nezakopli do stola, aby neurobil chybu. Dokonca, aj keď sme sa ho na niečo pýtali – nevadilo mu to. Moje kamarátky si ho pamätajú, lebo rád dával deťom maškrty. Keď ku nám prišli deti, koláčiky, cukríky museli byť. Keď prestal robiť poľnohospodárske práce, maľoval ráno a večer.
Otec sa kamarátil s Jonášom. Potom s Paluškom a s Chalupovou. S ňou sedel v tej istej lavici na základnej škole. Vždy mi hovorila: „len aby si vedela, že tvoj otec nebol až taký dobrý. Bol nezbedný, stále ma ťahal za vrkoč na hodine.“ Môj otec ju podporoval. Začala maľovať neskôr, až po nich. Zo začiatku to všetko boli muži, jedine Alžbeta Čížiková bola maliarkou. Chalupová prišla za mojím otcom a plakala: „Povedz mi, Jano, chcem maľovať. Robí mi to obrovskú radosť, milujem to. Ak to inak nepôjde, nebudem vystavovať, ale chcem maľovať.“ Často sa u nás zastavil Michal Povolný z Padiny. Každý z našich zakladateľov kovačického maliarstva má svoj vlastný štýl. Mal veľa priateľov Chorvátov z Chlebinskej školy. S otcom som bola na návšteve u mnohých jeho priateľov, insitných maliarov, z iných končín bývalej Juhoslávie. Pozývali ho na mnohé umelecké kolónie.
Otec začal maľovať motív noci keď ochorel. Bol chorý sedem až osem mesiacov. Mal kamene v žlčníku, nemohol maľovať. Boli to drobné kamienky, ale hrozné bolesti. Dvakrát sme išli do kúpeľov, do Rogaškej Slatiny, mali sme tam výstavu. Bol v depresii. Bolelo ho to, trápilo. Začal maľovať tmavšie obrazy a zrazu sa z toho vykľula noc. Prvá výstava tých obrazov – nocí bola tu v dome kultúry. Vtedy mal štyridsať obrazov a na každom bola noc. Matka mu hovorila: „Jano, načo ti je to? To ľudia nebudú chcieť kupovať, komu sú už len potrebné také tmavé obrazy? Nikto to tak nemaľuje!“ Odpovedal jej: „Ja sa teraz tak cítim. Nechaj tak, nemiešaj sa mi do toho. Maľujem tak, ako sa cítim.“ Ale to bol boom. Bol jediný kto to maľoval. Maľoval aj dni, obzvlášť zimné. Ale ľudia už potom vyhľadávali hlavne tie jeho noci. Práve kvôli tým nociam si ho ľudia pamätali.
Taliansky držiteľ Oskara, Vittorio Storaro, napísal knihu o tom, ako ho Kňazovicove insitné umenie inšpirovalo k tomu, aby získal Oskara. Oskara dostal za fotografiu v Bertolucciovom filme. Pavel Babka ho priviedol ku nám domov. Bol aj na mojej svadbe.
Matka bola veľmi praktická žena. Ona sa vo výtvarnom umení aj vyznala, aj nevyznala, ale sa určite vyznala v peniazoch. Môj otec zvykol obrazy veľmi často darovať. Občas mu ľudia volali a požiadali ho, aby im daroval nejaký obraz. Povedali, že majú choré dieťa, potrebujú dať dar lekárovi. A on daroval. Matka bola praktická a hovorila: „Nedaruj všetko, kto kedy čo dal tebe?“ Potom to robil ukradomky, za jej chrbtom. Vždy zvykol darovať obrazy, keď sa stala nejaká prírodná pohroma. Keď bolo zemetrasenie v Skopiji, v Banjaluke, v Čiernej Hore – niekoľkokrát. Roky financoval futbalový klub Slávia v Kovačici. Často daroval obrazy aj svojim priateľom. Všetci jeho priatelia mali aj niekoľko jeho obrazov. Jeden obraz máme u dcéry Nataši, na Slovensku, tu máme tri, čiže, celkom štyri. Mala som viac otcových obrazov. Ale prišli zlé časy a ešte som nepoberala dôchodok. Predaj mojich obrazov nestačil na náklady spojené so štúdiom dvoch študentiek. Vtedy som predala otcove obrazy, ale som šťastná, lebo tie peniaze, ktoré som za ne dostala, neodišli hocikam. Obe dcéry majú vysokoškolské vzdelanie, majú diplomy. Dedkove obrazy zaplatili štúdium jeho vnučiek! Mali sme nejaké zlato v dome. Keď sme boli pri mori v Grécku, zlodeji nám vykradli dom. Všetko odniesli, zostal iba jeden prsteň, ktorý mala dcéra na ruke – pamiatka od dedka. Keby nám nevykradli dom, na výdaje spojené so štúdiom detí by to stačilo. Teraz vyhľadávam otcove obrazy a snažím sa ich odkúpiť.
Vždy mi hovoril, že ak ma niekto požiada o pomoc, ak môžem, mám mu pomôcť. Ak mu nemôžem pomôcť, mám mu poradiť. A ak neurobím ani to, aby som mu v žiadnom prípade neuškodila a neurobila nič zlé, lebo zlo padá na tvoj chrbát. Tomu veríme aj ja aj Nataša. Podporili sme mnohé charitatívne podujatia. Všetko, čo som sa naučila od otca, všetko mi v živote prináša osoh.
