Ján Strakúšek
Ján Strakúšek sa narodil v Kovačici v roku 1926. Ukončil päť ročníkov základnej školy. S manželkou Katarínou mal syna Jána a dcéry Katarínu a Zuzanu. Bol účastníkom druhej svetovej vojny a utrpel zranenie. Po skončení vojny ukončil dva šesťmesačné murárske kurzy v Belehrade. Pracoval ako stavbár a ako samostatný majster murár. Počas druhej svetovej vojny začal maľovať pre nástenné noviny. Jeho obľúbené maliarske motívy sú zo života na dedine, znázornenia druhej svetovej vojny, zátišia a portréty. Namaľoval približne štyristo obrazov. Vystavoval na takmer všetkých výstavách v rámci podujatia Kovačický október a v rámci mnohých kolektívnych výstav doma a v zahraničí.
Kedy som začal maľovať? Môj otec pracoval v mlyne. Bol strojníkom, ktorý riadil motor. Aj Paluška tam pracoval. On už vtedy spolupracoval s niektorými chorvátskymi maliarmi. Ja som bol na vojne a potom som sa k nim pridal. Páčilo sa mi to. Páčila sa mi aj prvá výstava v Kovačici v roku 1952. Prvý tu začal maľovať Vladimír Boboš. Bol to vzdelaný obchodník. Má na tom veľké zásluhy, lebo ostatní to odpozerali od neho.
Maľovať som začal, keď som vo vojne utrpel zranenia. Mal som šesť rán. Nevedel som nič o farbách, tak som sa pokúšal maľovať rúžmi. Ale len kým som sa nevrátil do Kovačice. Keď som sa vrátil domov, zoznámil som sa so Sokolom a s Paluškom. Už od roku 1954 som aktívne vystavoval. Najprv sme robili reprodukcie. Potom nás navštívili Oto Bihalji-Merin a Krsto Hegedušić a povedali nám, aby sme s tým prestali.
Po vojne nebolo dostať maliarske potreby. Vyrobil som si štetce z potkaních fúzov. Pracoval som v štátnom stavebnom podniku Staviteľ. Mal som pušku flober – tá nie je ani poľovnícka, ani vojenská. Tou puškou som zabíjal potkany pri sýpke na kukuricu a potom som vyrábal štetce.
Najradšej som maľoval náš kovačický život, taký, aký vtedy bol a ako mi v detstve utkvel v pamäti. To, čo som videl, čo som si predstavoval a čo som si želal, aby sa stalo. Maľoval som život človeka. Práce, obyčaje, svadby. Obyčaje sú pekné a škaredé. Raz som maľoval zabíjačku u nás. Vtedy sa ošípané neobárali, ale sa opaľovali horiacou slamou. Bolo vidno ako tečie krv z prasaťa. Paluška ma karhal. Pýtal sa ma prečo maľujem krv. Ale keď zabíjaš sviňu, musí tam byť krv! Nezáležalo mi na tom, aby som nejakým spôsobom vyjadril to, že som Slovák, keď som maľoval. Maľoval som náš život. Maľoval som iba v zime a v slobodnom čase.
Rád som tancoval klasické a ľudové tance, na svadbách a spoločenských podujatiach: polku, tango, čardáš, foxtrot.
Moja manželka ma podporovala. Aha, to je ona. (ukazuje portrét). Viete prečo? Nemaľoval som preto, aby som nepracoval. Bol som murárom, stavbárom. Sedem rokov som robil dozor stavebných prác. Celý týždeň od pondelka do soboty som nebol doma. V nedeľu sme chceli byť spolu. Ale ja som vtedy maľoval. Raz som maľoval jeden obraz a ona mi povedala: „Poď, obed!“ Ale ja som neprestal maľovať, keď zrazu zvolala: „Budeš obedovať, alebo nebudeš?“ Bol som tak sústredený na ten obraz, že som zabudol, že mám jesť. Myslím si, že sú naše ženy usilovné, čisté, dobré gazdinky. Dobre sa starajú o domácnosť, o deti.
Ľudia, ktorí sa prišli pozrieť na prvú výstavu v roku 1952, akosi tým obrazom nerozumeli. Jeden z nich povedal – pozri sa aká je tá krava a aké je to vedro. Vedro je väčšie ako tá krava! Potom začali naši ľudia postupne chápať, čo je to umenie. To neznamená, že perspektíva má byť presná na 100%. U nás perspektíva nefunguje, neznamená veľa. Čo sa týka Trumića, myslím si, že sa viac učil on od nás, ako my od neho. Jonáš ho mal veľmi rád. Trumić bol akademický maliar. Vedel to rozmiestniť, vysvetliť každý obraz. Ale on od nás dostal veľa. Získal niektoré iné názory na maliarstvo.
Maľujem aj zátišia. K susedovi oproti chodievali akýsi ľudia, ktorí mali melóny. Jeden z nich mi daroval melón. Povedal som mu, že ten melón má vydržať niekoľko rokov. Nechápal. Chcel som ho namaľovať. Rozkrájal som ho a namaľoval. Vyzeral ako skutočný. Po roku prišiel zasa a chcel ten melón vidieť, že či ho ešte mám. Ukázal som mu ten obraz a veľmi sa mu páčil. Chcel si ho kúpiť, ale bol pre neho drahý – myslel si, že mu dám obraz za melón! (Smiech)
Nikdy som o tom neuvažoval, že by som išiel študovať za maliara. Môj život bol ťažký. Viac som mal rád stroje, motory. Išiel som do školy, keď som mal štyridsať rokov. Za čias bývalej Juhoslávie som ako malý chlapec mal ukončené iba štyri ročníky základnej školy. Rýchlo a poľahky som sa dostal na také pracovné miesto, kde som robil dozor stavby, kde pracovalo takmer sto stavbárov. Stavali sme dvesto až tristo bytov, veľké budovy. Preto, keď som mal štyridsať rokov, zapísal som sa do korešpondenčnej školy v Belehrade. Keď som tam prišiel druhýkrát, pätnásťročné deti si mysleli, že som učiteľ. A ja som bol horší žiak ako oni. Bol tam jeden učiteľ, ktorý mi povedal aby som prišiel k nemu do Subotice a že so svojimi vedomosťami môžem hneď získať diplom. Ja som mu na to povedal: „Súdruh profesor, nepotrebujem diplom, potrebujem vedomosti.“ Robil som dozor na obrovských stavbách, potreboval som vedomosti.
Keď som odišiel do dôchodku začal som viac maľovať, lebo som mal viac voľného času. Trochu som maľoval aj portréty. Život, ktorý som prežil ako malý chlapec. Namaľoval som napchávanie husí. Za čias bývalej Juhoslávie prichádzali sem „budžováni“ (papaláši, – pozn. prekl.) z Londýna, ktorí mali „pare“ (prachy, – pozn. prekl.) aby si to tu kúpili. Prichádzali sem dokonca aj nejaké kráľovné, grófky a kupovali naše obrazy. Obrazy sa predávali viac mimo Kovačice, obzvlášť v Belehrade. Prichádzali z New York Times a písali o nás. To je niečo najkrajšie, keď vás kritika a verejnosť podporí, pochváli. Skôr to bolo úplne inak.
Teraz nemaľujem. Pred rokom ma operovali, vybrali mi žlčník. Už som videl na druhú stranu sveta. Posledný obraz som namaľoval asi pred siedmimi rokmi. Synova dcéra, moja vnučka Marína, začala maľovať. Ona inak maľuje. Spolupracuje so Zuzanou Holúbekovou. To je iný štýl. Nevyhľadával som v tom maliarstve veľkú slávu. Mne to jednoducho robilo radosť, bol to oddych pre dušu v čase, keď som mal trochu voľna.
