Katarína Kožíková

      Katarína Kožíková (rodená Kolárová) (Lovrin, Rumunsko), 1926 – Kovačica, 2007). Ukončila základnú školu. Od roku 1948 žila na Slovensku. Do Kovačice sa prisťahovali spolu s manželom Jozefom v roku 1958, s ktorým mala dcéru Vieru (vydatá Mravíková). Hovorila po slov­ensky, po rumunsky, po maďarsky, po nemecky a po srbsky. Maľovať začala v roku 1960. Jej obľúbené maliarske motívy súviseli so slovenskou národnou tradíciou, s obyčajami životného cyklu, obzvlášť maľovala svadby. Zaujímali ju aj ľudové tance, muzikanti, domáce násilie, bitky v krčme. Vystavovala v rámci podujatia Kovačický október od roku 1964. Spolupracovala s Galériou výtvarných umelcov samoukov v Ja­godine. Vystavovala v rámci mnohých kolektívnych.

      (Rozhovor – Viera Mravíková, dcéra Kataríny Kožíkovej)

      V roku 1948 sa matka vydala na Slovensko organizovanou dopravou. Kým čakala na vlak, zoznámila sa so svojim budúcim manželom, mojim otcom. V Sudetsku im dali nemecký dom. V ňom našli taniere so zasušenou po­lievkou! To nimi otriaslo. Boli v šoku celý týždeň, a tak z toho domu odišli. Nemohli zostať žiť v takom ovzduší. Otcovi rodičia si želali, aby sa vrátil do Kovačice. Prisťahova­li sa v roku 1958. Avšak, svokor a svokra ju nikdy neprijali, pretože svojmu synovi našli ženu v Kovačici a on si priviedol nejakú z Ru­munska!

      Náš prvý sused bol Ján Sokol. Otcova se­stra bola za neho vydatá. Keď umrela, zn­ovu sa oženil. Jeho dcéry sú moje najlepšie kamarátky. Mama videla Sokolove obrazy a povedala, že aj ona chce maľovať. Myslím si, že maľovali, lebo nepoznali nič iné. Do Beleh­radu sa cestovalo vlakom. Boli sme odseknutí od sveta. Maľovali iba to, čo sa nachádza­lo v ich okolí. Až moja generácia začala ces­tovať. Chalupová bola jej kamarátka. Chodi­evali ku nám Rumunky z Uzdínu a pozerali sa, ako mama maľuje. Ony maľovali trochu inak. Nenamaľovala mnoho obrazov, ale predali sa všetky, ktoré boli na výstavách, takže nemám ani jeden jej obraz. Zapožičala som Babkovi dva jej obrazy, aby ich mohol vystavovať po svete.

      Počas posledných dvoch až troch rokov jej života už nemaľovala. Pýtala som sa jej, prečo nemaľuje. Hovorila, že nemá na to nervy. Ako keby už čakala na smrť. Mala choré srdce a mala ťažký život. Pracovala od svojich ôs­mich rokov. Jej otec pracoval ako nádenník. Vykladal náklad z vozňov a ona, ešte ako malé dieťa, pracovala s ním.

      Matka rada maľovala ľudové tance. Na zači­atku 20. storočia bola v Kovačici jedna krč­ma. Mládenci boli vnútri a dievky vonku. Mali taký systém, že mládenec vyšiel von, schma­tol jednu dievku a stiahol ju dovnútra. Potom tancovali ako besní. Týmto spôsobom dali na­javo, že sú si navzájom sympatickí. Maľovala aj bitky v krčme a domáce násilie. Nenávidela opilstvo. Maľovala aj rybárov, lebo otec cho­dieval chytať ryby. Keď bola staršia, maľovala alegorické obrazy, erotické, napríklad člove­ka, ktorý jazdí na veľkej rybe a letia spolu.

      V tom čase, kupujúci obrazov prichádzali organizovane. Medzi nimi bolo veľa veľvys­lancov. Obrazy kupovali aj politici z celej bývalej Juhoslávie, herci, cudzinci. Obyčajní ľudia sa o to nezaujímali. V tom čase v Kovači­ci nikto neovládal žiaden cudzí jazyk. Keď prišli cudzinci, Katarína tlmočila, lebo hovor­ila plynule po nemecky. Všetci maliari ju vo­lali, aby prišla tlmočiť. Zvyčajne prišli kupujú­ci najprv k Sokolovi. On hneď ohlásil mamu, aby sa dorozumeli a potom ich ona pozvala ku nám. Potom išli k Jonášovi, k Chalupovej, ku Kňazovicovi a tak radom. Dokonca aj do Uzdínu chodievala tlmočiť.

      Raz ku nám zavítal manželský pár zo Šva­jčiarska. Ten muž bol karikaturista a žena novinárka. Cestovali po Afrike a po Balkáne. Nakreslil Sokola, ako uháňa za nimi na bicykli!

      Kým žili na Slovensku pracovala v továrni. Vtedy nemohla maľovať, lebo si jej manžel neželal, aby im dieťa bolo v škôlke a na uli­ci. Musela ma strážiť. Keď sme sa sem presťa­hovali bola nezamestnaná. Bola doma, a tak mala čas na maľovanie. Babka, mamina mat­ka, ju v tom podporovala, priniesla jej farby z Bratislavy. Už potom manžel s tým súhla­sil, ale najprv muselo byť v dome všetko na poriadku, obed, všetko upratané. Potom už mohla vo svojom voľnom čase robiť čo chce­la.

      Považovala sa za maliarku. Bola na to hrdá. Najviac maľovala poobede v kuchyni. Keď urobila všetky domáce práce a keď všetko na­kŕmila. Keď mama začala maľovať, ja som vt­edy mala osem až deväť rokov. Pre mňa to bo­lo super, lebo som aj ja rada kreslila, keď som bola malá. Keď som bola dievka, namaľovala som niekoľko obrazov, ale keď som sa vydala, prestala som maľovať.