Martin Jonáš
Martin Jonáš (Kovačica, 1924–1996). Ukončil štyri ročníky základnej školy a kurz pre poľnohospodárov, v trvaní šiestich mesiacov. Bol poľnohospodárom. S manželkou Zuzanou mal syna Martina. Jeho maliarske začiatky sú spojené s výrobou nástenných novín na vojenčine v roku 1944. V roku 1951 sa zapojil do výtvarnej sekcie Kultúrno-osvetového spolku Pokrok v Kovačici. Dával hodiny insitného maliarstva. Stredobodom záujmu jeho tvorby je človek. Postavy ľudí sú znázornené s nesúmerne malými hlavami a veľkými rukami a nohami. Okrem človeka, ústrednými motívmi sú kukurica, polia, nebo, chlieb a tekvice. Jeho tvorbu robí výnimočnou jeho kresba. Robil olejomaľby, grafiky, kresby, akvarel a pastel. Svoju prvú grafickú mapu, Drsné dlane, (šesť grafík) vystavoval v roku 1974 v Taliansku. V roku 1976, na výstave na talianskom ostrove Capri, bolo zaradených päť motívov jeho grafík do kolekcie tzv. zlatej tlače známych svetových umelcov. Za svoju tvorbu získal mnohé medzinárodné ceny a uznania: v roku 1973 diplom z Caltanissetty a z Latisany (Taliansko); v roku 1975 zlatá medaila na medzinárodnej výstave výkresov v Ríme (Taliansko). Prvú samostatnú výstavu v zahraničí mal v roku 1964 v galérii Numaga v Auvernier-e (Švajčiarsko). Mal výstavu v Moskve v moskovskom Spoločenskom dome v roku 1983. Vo Svetovej banke vo Washingtone vystavoval svoje práce v roku 1988. Vystavoval aj v rámci viacerých kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Bol čestným občanom Ríma.
(Rozhovor – Jarmila Ćendić, historička umenia a Pavel Babka, majiteľ galérie)
Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Srbsku a vláda Slovenskej republiky odkúpili dom Martina Jonáša, ktorý sa stane legátom. Jonáš vo svojom dome zanechal 116 originálnych diel, svoju vojvodinskú zbierku. Mal rôzne záľuby. Okrem svojej tvorby, je tu aj veľký počet ikon, potom numizmatická zbierka, (ktorú mal odloženú v škatuľkách od zápaliek, na každej je napísané odkiaľ minca pochádza), staré Biblie z 18. a 19. storočia. Kupoval všetko, čo malo hodnotu – staré krčahy, nábytok v orientálnom štýle s výnimočným drevorytom. Zanechal prehľadnú a usporiadanú dokumentáciu, čo do značnej miery zjednodušuje prácu bádateľom jeho života a tvorby. Mal odložené aj noviny, ktoré o ňom písali.
Zbieral všetky veci, ktoré súvisia s Kovačicou. Kupoval staré predmety z domácností, aby ich majitelia nepredali Rómom, ale aby zostali v Kovačici. Mal výborný cit pre aktuálnu chvíľu. Chcel zachovať čas v ktorom žil, lebo vedel, že práve to bude mať neskôr hodnotu. Bol si vedomý času a priestoru, v ktorom žil, ale mal správny cit aj pre budúcnosť.
Dobre sa orientoval aj v oblasti marketingu, vedel sa predať. Keď počul, že práve niekto ku nim prichádza, rýchlo si sadol a začal mrviť kukuricu, aj keď to inak nikdy nerobieval. Vždy rozprával zaujímavé príbehy, všetci ho radi počúvali – bez ohľadu na vzdelanie. Obliekal sa neporiadne, dbal na to, aby vždy urobil dojem vzdorovitého, hlúpeho sedliaka. Návštevníkov mal veľmi rád. Bol to výnimočne inteligentný muž.
O tom, ako začal maľovať, existuje viacero verzií. Svoje príbehy prispôsoboval poslucháčovi. Napríklad odpoveď na otázku, prečo maľuje končatiny osôb nadmernej veľkosti. Podľa prvej verzie, ešte ako malé dieťa zvykol sedávať pod stolom, lebo nesmel sedieť pri stole s dospelými, takže ruky a nohy vnímal ako veľmi veľké. Neskôr to filozoficky zmenil a vysvetľoval to tak, že človek potrebuje iba ruky a nohy – hlavu nie, lebo je sedliakom a musí pracovať. V závislosti od toho, s kým sa rozprával, príbeh prispôsoboval tomu konkrétnemu človeku tak, aby to pre neho bolo zaujímavé. Okrem Jonáša, žiaden iný miestny maliar nemal vlastnú filozofiu. Ak to porovnávame s nadrealizmom, nepochopili by sme ho, nebyť Bretonovho Manifestu. A tak by sme nepochopili ani Jonáša, keby nám sám nepovedal svoje interpretácie. Prečo maľoval kukuricu? Nie iba preto, lebo je to tu hlavný poľnohospodársky produkt, ale kukurica má aj veľa semien, čo je možné znázorniť aj v erotickom zmysle. Všetci žijeme z tých semien. Aj o povahe kukurici hovoril v závislosti od poslucháča. Bol nadchnutý erotikou rafinovaným spôsobom. Vlastnil kone a maľoval ich. Často sa im venoval práve vtedy, keď prišli hostia, aby ho pri nich videli.
Synovi povedal, že nemôžu existovať dvaja maliari Jonášovci, takže sa otec Jonáš venoval iba maľovaniu a jeho syn prebral práce na poli. Jeho syn povedal – my všetci sme pracovali, ale iba otec dával góly. Jeho manželka ho skutočne podporovala. Účinkovala vo všetkých tých jeho predstaveniach. Keďže ho všetci chválili, bolo potrebné, aby sa aj ona stala akousi umelkyňou. A tak začala vyrábať bábiky. Z toho mali finančný zisk. Jonáš bol dobrým ekonómom, dokázal urobiť biznis zo všetkého.
Dokázal to vycítiť, kedy je vhodný čas stiahnuť sa do úzadia. Napríklad, keď bol na návšteve u holandskej kráľovnej, povedal, že už musí ísť domov, lebo musí mrviť kukuricu. Ona mu na to povedala, že mu vyplatí hodnotu tej kukurice. Avšak, zostal neoblomným a tým na seba upútal pozornosť. Keď mal zlomenú pravú ruku, pripevnil na strop akýsi motúz a svoju ruku vložil do časti vodovodného potrubia. To upútalo pozornosť všetkých návštevníkov a pamätali si to.
V Jonášovom dome, ako sme už povedali, je mnoho zachovaných obrazov, ale bez jeho podpisu. Prečo? Hovoril, že čítal, že Picasso svoj ateliér nezamykal so slovami: „Môžu mi zobrať obraz, ale zbytočne, keď na ňom nie je môj podpis!“ Toto prebral od Picassa. Nepodpísal sa na žiaden obraz, skôr než ho predal.
Založil školu pre maliarov. Chcel učiť maľovať aj iných a spúšťal lavínu insitného umenia, ktorú dokázal pretočiť vo svoj prospech. Bol otvorene kritický voči insitným maliarom. Nehovoril priamo nič z tohto nie je dobré, ale podľa výrazu jeho tváre ste mohli vidieť, či sa mu niečo páčilo, alebo nie. Iným záležalo na jeho názore. Keď hovoril – radil. Nekritizoval.
S postupom času sa tóny jeho farieb stali temnejšími, už neboli také výrazné ako predtým. Bol si vedomý skutočnosti, že veľmi dobre kreslil. Na jeho obrazoch dominuje kresba, nie farba. Preto začal robiť drevoryty. Bol presvedčený, že ak majú akademický a insitný maliar rovnakú východiskovú pozíciu a ak veľa pracujú, po určitom čase môžu byť rovnakí. Kvalita sa dosahuje prácou.
Keď umrel, ľudia na pohrebe hovorili: „Ó, chudák, ten sa ale nacestoval!“ väčšina nepovedala žiadne iné slová.
