Martin Paluška

      Martin Paluška (Kovačica, 1913–1984). Ukončil šesť ročníkov základnej školy a trojročnú remeselnícku školu. Bol zámočníkom. Pracoval v kovačickom mlyne. S manželkou Alžbetou mal syna Martina a dcéry Máriu a Alžbetu. Maľoval od roku 1931 a robil olejomaľby. Pri maľovaní sa inšpiroval prírodou, životom na dedine a slovenským folklórom. Namaľoval približne 600 obrazov. Vystavoval v rámci podujatia Kovačický október od roku 1952 až 1985. Za svoju umeleckú tvorbu získal ocenenia: Plaketa SZPĽ Vojvodiny (Socialistického zväzu pracujúceho ľudu Vojvodiny), za dosiahnuté výsledky a významné úspechy v práci SZPĽ Vojvodiny, pri budovaní samosprávnej socialistickej spoločnosti (1981); Zlatá plaketa MKSZPĽV (Miestneho komitétu socialistického zväzu pracujúceho ľudu Vojvodiny) v Kovačici, pri príležitosti výstavy k 30. Kovačickému októbru.

      (Rozhovor – Goran Bobić, vnuk Martina Palušku)

      V mojom detstve sa všetko točilo okolo dedkových obrazov. Moja matka Alžbeta je Paluškova dcéra. Päť rokov sme bývali v dome, ktorý sa nachádzal presne oproti ich domu, takže som vyrástol u dedka a babky, lebo rodičia pracovali.

      Dedko stále maľoval. Samotná technika maľovania si vyžadovala, aby sa to buď robilo, alebo nerobilo. Vtedy sa obrazy maľovali celé mesiace. Vrstva za vrstvou musela vyschnúť. Vyžadovalo si to čas. Bol pedant. Ak maľoval zimu, najprv urobil nebo a potom to schlo. Potom maľoval domy. Obzvlášť zložitý bol slovenský kroj. Musel ho maľovať vrstvu za vrstvou. Maľoval päť obrazov paralelne. Prenášal jeden za druhým. Počas svojho života nenamaľoval veľa obrazov, vtedy to ešte nebol taký marketing. Mal ukončenú remeselnícku školu, bol zámočníkom. Pracoval ako mlynár. Okrem toho, rád pracoval aj vo vinohrade. Maľoval vo svojom voľnom čase. Bola to viac láska, ako biznis. Kedykoľvek som prišiel ku nim, dedko maľoval. Maľoval na stole, podopieral si lakeť. Mal náčrty, ktoré kreslil ceruzkou. Na obrazoch skôr skúšal niektoré veci. Mám jeho prvé obrazy. Najprv začal maľovať reprodukcie z kníh, z pohľadníc. Na každom obraze bol aspoň jeden kôň. Také nejaké motívy mal na tých náčrtoch. Nútil ma maľovať, ale ja som to odmietal, lebo si nerád špiním ruky.

      Mám rád ceruzku, kresbu, ale olejové farby nemám rád. Raz som čistil dedkovu paletu a namaľoval som niečo, čo dedko akože predal svojim priateľom z Nemecka a dal mi peniaze. Rád som sa pozeral ako dedko maľuje. Tá pestrofarebnosť, ktorá hraničila s gýčom, mi bola ako dieťaťu blízka. Dedko to mal rád, keď som bol pri ňom, ale musel som byť ticho. Babka nesmela mať na dvore husi, lebo mu vadil hluk, ktorý robili. Potreboval pokoj kým maľoval. Hrať sa vtedy znamenalo, že ideš von na ulicu a vrátiš sa domov večer. V zime som spal s dedkom sám pod duchnou. Bol prísny voči rodine, ale voči vnukom veľmi milý a ústupčivý. Chcel nás naučiť nejakým hodnotám, ale netrval na tom.

      Babka nekomentovala jeho maľby, podporovala ho. Mali patriarchálne manželstvo. Dedko bol dominantným. Nepochádzal z typickej sedliackej rodiny. Jeho rodičia ochoreli vo veľmi mladom veku, brodil sa životom sám. Bol chudobný. Každý deň chodieval do Kačareva. U Nemcov sa vyučil remeslu. (V Kačareve v tom čase žili Nemci. – pozn. prekl.). Pracoval na parných strojoch, mláťačkách. Neskôr pracoval v mlyne. V mlyne si všetci nažívali ako jedna rodina. Ku koncu pracovného veku bol v mlyne riaditeľom. Keď odišiel do dôchodku, v sedemdesiatych rokoch, začal intenzívne maľovať. Umrel na schodoch. Vo svojich osemdesiatich rokoch mal infarkt. Umrel nečakane v roku 1984.

      Jeho obrazy kupovali cudzinci z rôznych krajín, zo Švédska, z Nemecka, zo Švajčiarska, z Ameriky. V sedemdesiatych rokoch ho navštívil americký veľvyslanec. Spomínam si, že dedko cestoval do Švédska, aby sa podpísal na svoju reprodukciu na plátne. Nestihol usporiadať samostatnú výstavu, lebo nemal dostatočne veľa obrazov. Potreboval 20 až 30 obrazov.

      Dedko bol aktívnym šachistom. Kedysi u nich doma hrali zápasy o titul majstra. Svetozar Gligorić navštívil dedka začiatkom sedemdesiatych rokov. Dedko mal starý pánsky bicykel. Býval pri kostole. Tu bola aj krčma Šanghaj, do ktorej chodieval na pohár vína. Pil s mierou víno a pálenku. Občas sa zastavil v trafike, aby si kúpil noviny.

      Pomáhal mladým maliarom – Еve Husárikovej, Alžbete Čížikovej. Kamarátil sa s Bobošom, ktorý pochádzal z mestskej rodiny. Boboš dedkovi priniesol obraz a daroval mu ho. Tí prví maliari sa viac stretávali. Závisť neexistovala. Maľovali, lebo im to robilo radosť, nie preto, že museli.

Výňatok z vedeckej štúdie “Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku. Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít” autorky Dr. Gordane Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení.

Preložila: Katarína Stanová