Michal Bíreš

      Michal Bíreš (Kovačica, 1912–1981). Ukončil štyri ročníky základnej školy. Bol poľnohospodárom. O maľovanie sa začal zaujímať po tridsiatke, inšpirovaný dielami Martina Palušku a Jána Sokola. Maľoval dedinské krajinky, scény z každodenného života, portréty. Spolupracoval s Galériou výtvarných umelcov samoukov v Jagodine, v ktorej mal svoju prvú samostatnú výstavu v roku 1974. Samostatných výstav mal niekoľko a často vystavoval aj na kolektívnych výstavách doma a v zahraničí. Vystavoval aj na výstavách v rámci podujatia Kovačický október. Zvykol darovať obrazy na charitatívne účely (napríklad Medzinárodnému fondu Hladné dieťa, na pomoc hladným deťom v roku 1973 v Chorvátsku).

      (Rozhovor – Fero Hekeľ a Katarína Hrková (príbuzná maliara Pavla Hrka), vydatá Hekeľová)

      Moja teta (otcova sestra) Katarína (rodená Hrková) bola vydatá za Michala Bíreša. Teta sa narodila v roku 1915 a umrela v roku 1999. Bíreš a Katarína mali spolu jedno bábätko, ale umrelo dva týždne po narodení. Dali jej meno Mária. Švagor bol poľnohospodárom a maľoval. Tie jeho obrazy sa nám páčili. Teraz všetky deti kreslia už len tak. My máme dve vnučky, jedna pekne kreslí – nakreslila starého otca a mňa. Tak aj títo maliari začali maľovať.

      Ešte ako desať ročné dieťa som chodievala k tete. Spomínam si, že švagor Michal maľoval na stole. Mal rád výstavy a rád vystavoval svoje obrazy. Predával ich. Nie v takej miere, ako tu maliari predávajú dnes, ale predsa. Rád maľoval portréty. Namaľoval aj portrét svojej manželky. Odkúpili sme ich dom a zachovali sme švagrove ďakovné listiny. Na pamiatku. Aha, vidíte? Na stretnutí ľudových umelcov v Zlatare v Chorvátsku získal diplom.

      V Kovačici je veľa maliarov, lebo to odpozerali jeden od druhého. Tak sa hádam narodili, maľovanie im robí radosť. To je dar. Ľudia majú najväčší záujem o také obrazy, ktoré znázorňujú minulosť, aby sa o nej niečo dozvedeli.

Výňatok z vedeckej štúdie “Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku. Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít” autorky Dr. Gordane Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení.

Preložila: Katarína Stanová