Minulú sobotu si celý svet pripomínal Deň materinského jazyka. U nás sa hlavné podujatie uskutočnilo v Kovačici. Autorovi týchto riadkov sezónna chrípka znemožnila účasť a príhovor. Ale neprestal som preto rozmýšľať o našich Slovákoch. O národoch z našej časti Európy sa hovorí, že ich ničí nenávisť a opovrhovanie susedmi. Vďaka Bohu existujú také výnimky, ako je Vojvodina. V Európe je málo oblastí, kde už po stáročia existuje také vysoké percento zmiešaných manželstiev, tak veľa zmiešaných dedín a miest. Ale dokonca aj v tejto tolerantnej Vojvodine, nájdeme ešte jeden lepší príklad nie tolerovania, ale spoločného života a svornosti. Tým sú naši Slováci. S niektorými susedmi sme sa hádali a bojovali. Inými sme hoci aj súcitne opovrhovali, alebo sme sa im aspoň vysmievali vo vtipoch. Počas skoro troch storočí života so Slovákmi sa nám nepodarilo s nimi pohádať, dokonca sme sa im ani neposmievali a celý ten čas sme sa posmievali aj samým sebe aj krvavo hašterili medzi sebou. Aj v širšom slovanskom meradle je v súvislosti so Slovákmi niečo zvláštne. Môj priateľ, diplomat, spisovateľ a prekladateľ z viacerých slovanských jazykov Vladan Matić mi povedal jednu anekdotu o slovenčine ako slovanskom esperante. Keď sa totiž stretnú Slovania z juhu, severu alebo západu, navzájom si príliš nerozumejú, ale všetci rozumejú trochu po slovensky.
Odkiaľ sa medzi nami vzal tento národ? V osemnástom storočí bola dnešná Vojvodina dosť prázdna krajina, ktorú nebolo ľahké osídliť. Časť tvorili močiare a boli tu aj skutočné púšte (Deliblato). Mierne pripomínala americký Divoký západ, ktorý môžu osídliť len tvrdí a usilovní prisťahovalci. Múdry habsburský štát nasťahoval takých ľudí odvšadiaľ, dokonca aj z Francúzka, Talianska a Katalánska. Preto sa Zrenjanin volal Nova Barselona (Nová Barcelóna). Z týchto prisťahovalcov zďaleka (čiže nepočítajúc Maďarov a Rumunov, ktorí sa geografi cky opierajú o svoje materské krajiny) dodnes prežili len Slováci. Nemci zmizli v strašnom revanši na konci Druhej svetovej vojny, rovnako ako aj ich krajania po celej východnej Európe.
Naši Slováci od samého začiatku neboli úplne obyčajní. Prevažne protestanti, líšili sa od väčšiny vo svojej vlasti. Max Weber by od šťastia vyskočil z hrobu, keby vedel, že existuje národ, ktorý úplne potvrdzuje jeho tézu o vzťahu protestantizmu a vysokej pracovnej etiky. Belehradčania od vzniku Juhoslávie poznali usilovné Slovenky, ako živé symboly tejto protestantskej usilovnosti. Politicky boli Slováci pravdepodobne jediná početná menšina, ktorá bezvýhradne podporovala každú Juhosláviu. Vráťme sa k prvotnej otázke: prečo sa neasimilovali a nezmizli? Tým sa líšia od Srbov. Budapešť je plná ulíc nazvaných po Srboch. Avšak v čase, keď sa stali slávnymi, títo ľudia už boli pomaďarčení. Pri tom nemyslím len na Petőfi ho, Srbi v dnešnej východnej Ukrajine a južnom Rusku vymizli už v prvých generáciách. Slováci sa neposrbčili a ani Maďarom sa ich nepodarilo pomaďarčiť cez svojich pastorov. Zdá sa, že ich dvojitá lojalita k jazyku a cirkvi ochránila. Rovnako ako ich ekonomicky udržala ich usilovnosť. Na to si vždy spomeniem v súvislosti s mojou kamarátkou Zuzanou Žjak. Ona celý život každý deň pracovala na svojom statku, potom predpoludnie vo fi rme a popoludnie v Belehrade. A často som ju počúval ako cherubínskym hlasom spieva slovenské náboženské piesne pripravujúc sa na nedeľnú omšu.
Individuálny symbol našich Slovákov môže byť druhá Zuzana, insitná maliarka Halupová. Tento rok si pripomíname 90. výročie jej narodenia. Zuzana Halupová by vlastne nemala byť vymedzená len v rámci jednej etnickej skupiny. Môže byť skúmaná aj ako symbol ženskej emancipácie. Obyčajná žena z ľudu, samouk, ktorá v mužskom a elitistickom svete dobýva najväčšie svetové galérie. A to všetko bez nárokov, bez túžby po sláve a bohatstve. Usilovný strážca slovenského insitného umenia, Pavel Babka mi porozprával, ako Zuzane Halupovej radili, aby svoje obrazy predávala drahšie. Ona to odmietala, hovoriac, že jej obrazy sú drahé v porovnaní s platom kopáča. A dodávala, že aj tak mala radosť z ich maľovania. Možno bola ona skutočným príkladom toho, ako sa nám prostredníctvom skutočných umelcov prihovára niečo vyššie, mimo tohto sveta. Možno sú aj preto jej obrazy s biblickými motívmi také neobyčajné. Máloktorému umelcovi (Chagall?) sa podarilo biblické motívy zmiešať s malými radosťami a veľkými krásami ľudového života. Len osoba taká zakorenená vo svojom prostredí a taká pobožná mohla vytvoriť takéto diela. Nie som si istý, či dostatočne využívame dedičstvo tejto veľkej ženy. Ona predstavuje aj príklad toho, koľko bolo naše kultúrne prostredie (a dúfam, že aj zostalo) otvorené, pestré a bohaté. Na druhej strane si s melanchóliou pripomíname časy, keď sa umelkyňa z ľudu mohla takto povzniesť. Je to dnes možné? Existuje ešte jedna kolektívna lekcia, ktorú sa môžeme naučiť od našich bratov Slovákov. Ako sa nevtieravo, ale vytrvalo chráni a udržiava vlastná identita.
