Ondrej Lenhart

      Ondrej Lenhart sa narodil v Kovačici v roku 1928. Ukončil základnú školu. Žije v Pančeve, vo Vojlovici. S manželk­ou Evou má dve deti – syna Daniela a dcéru Ľudmilu. Maľuje od roku 1952. Píše memoáre o svojom detstve a ži­vote. Maľoval spomienky z detstva, rastlinný a živočíšny svet kovačického „rítu“ (močariska). Namaľoval presný plán Kovačice. Podľa jeho slov, vo svo­jej výtvarnej tvorbe používa všetky farby, ktoré mu prídu pod ruku – fixky, drevené ceruzky, perá atď. Celkovo namaľoval päťdesiatštyri obrazov. Jeho dvanásť obrazov sa nachádza v zbi­erke Galérie Babka a boli publikované v kalendári na rok 2013.

      Môj otec bol strážnikom kovačického „rítu“ (močariny, – pozn. prekl.). Staral sa o les a majetky. Napísal som knihu – memoáre o tom, ako som cestoval so starým dedom po močarine. Boli sme tím – dedo, ja, pes a kôň. Do močariny sme chodievali kvôli to­mu, že sme boli „sociálny prípad“ – aby sme priniesli drevo. Okrem toho sme zháňali trstinu na pletenie košov a rohožiek. Neboli sme úplne chudobná rodina, ale museli sme robiť aj iné práce a ísť nádenníčiť. Môj dedo bol veľmi schopný. Bol autorita. Bez neho sa do močariny nedalo ísť. Poznal všetky cesty a chodníčky po močarine. Môj dedo bol pre mňa vzorom a bol mojim učiteľom.

      Keď som býval u svojho deda v močarine, videl som tam vtáky, väčšie a menšie zvier­atá, prírodu, motýle. Sú motýle, ktoré ma­jú na sebe všetky farby. Videl som orla na love. To ma nadchlo k maľovaniu. Svojim kamarátom som sľúbil, že im porozprávam o všetkom, čo som tam videl. V tretej či št­vrtej triede mi učiteľka povedala, aby som napísal a nakreslil všetko, čo som tam videl. Kreslil som vtáky, žaby, jašterice, tak, ako som sa to naučil v škole. Učiteľka to všetko zozbierala a urobila z toho nástenné novi­ny. V strede som bol ja a vedľa mňa pes. Za to všetko som, na Svätého Sávu, dostal kni­hu antológiu. Hlavný školský inšpektor ma pochválil. A inak som nebol výborným žia­kom.

      Potom prišla druhá svetová vojna. Od detstva, až do dnešného dňa, vo všet­kých póroch života, pri obnove krajiny, bol som prvým členom výboru Kovačice. Pom­enovával som ulice v Kovačici. Vždy som niečo robil. Možno som toto mohol písať aj skôr a aj maľovať, ale podieľal som sa na ob­nove krajiny, bol som pri výstavbe trate, tam som bol úderníkom a výborníkom.

      (Zarecitoval a zaspieval mi pesničku):

      Tu je mladosť národov našich, brigády mojej všetok pot, vlajka naša veje, za lepší život bojujeme boj! Súdruhovia, vpred, nech Tito žije, poďme svorne, dedina a mesto, na našej prvej lokomotíve budú slová – nech žije práca!

      Rád maľujem rastliny a zvieratá. Tie drob­né ozdobné vtáky, keď sa zobudíte, ako spievajú, jedna radosť! Sú rôznych veľkostí a rôznych farieb. Poskakujú po konárikoch určitých stromov. Najviac ich je na bielom topoli. Ako náhle začne slnko zapadať, oni stíchnu, nepočuť ani hlások. Večer počuť iné vtáky. Keď sme spali v močarine, noc bola veľmi únavná. Spíte pod stanom a počujete, ako praskajú konáre – idú diviaky. Počujete kukučku ako kuviká a privoláva smrť. Babka hovorila, že keď počuť kuvika, v susedstve niekto umrie. Keď som to počul, pomyslel som si – Bože drahý, dedo sa sťažuje, že ho bolia nohy, hádam len neumrie.

      Mám rád sviežosť zelene, pokoj a súlad. Maľoval som miesto, kde sa stretávajú horári a obyvatelia močariny. V detstve sa mi páči­la rieka, takže som namaľoval spomienku na ňu. Namaľoval som bobrov, bielohlavého orla, vrany, vlky, kone, zajace, bažanty, jaz­veca, srnu, psov. Vtáky sú ozdobou prírody a prispievajú k pestrofarebnosti farieb. Tu sú aj plodné polia pri močarinách, pšeničné a kukuričné polia. V lese je najkrajšia zimná noc, nebo zasypané hviezdami a mesiac.

      Maliarstvo je pekné, ja to zbožňujem. Nik­dy som si nemyslel, že budem maliarom, je to iba náhoda. Veľmi sa z toho teším, že je to tak. Keby som mal väčšiu podporu, mo­hol som urobiť aj viac. Maľoval som to pre svoju dušu. Mám rád všetky farby. Pre mňa je to akási jednota, akási nová mladosť. Tá mladosť predstavuje trvanie. Preto som tak znázorňoval tie farby. Svet je pestrofareb­ný – niektorí sú pekní, niektorí nie sú. Niek­torí vedia spievať. Nikdy som žiaden obraz nepredal. Pán Babka u mňa objavil obra­zy. Aj písať, aj maľovať som začal v roku 1952, keď som chodil do školy do Nového Sadu. Potom som to nechal tak a venoval som sa iným veciam. Nestretával som sa s kovačickými maliarmi. Robil som to pre seba a preto, lebo mi to robilo radosť. Písal som. Chcel som znázorniť zážitok, prírodu, flóru a faunu. Bol som obyčajným robotní­kom a sluhom. Moje deti nemaľujú. Ale ma­jú to radi a tešia sa, že maľujem.

      Napísal som román Široká mláka. Minu­losť, ktorá znepokojila celý svet na 1.200 strán. V ňom rozprávam v mene kovačických Slovákov, prečo boli donútení opustiť svoju domovinu. Môj pradedo bol prvým predse­dom Kovačice. V našej rodine bol rozvinutý panslavizmus. To ma donútilo písať o tom.

      Z Kovačice som odišiel v roku 1949. Do školy som chodil v Novom Sade. Pre Kovači­cu je insitné maliarstvo dôležité, lebo zjed­nocuje všetkých obyvateľov, všetky štruk­túry. Kovačica sa presadzuje a známa je v celom svete. To veľmi veľa znamená pre turizmus a kultúru.