Ondrej Veňarský
Ondrej Veňarský sa narodil v roku 1930 v Kovačici. Ukončil šesť ročníkov základnej školy a trojročný kurz pre poľnohospodárov. Bol poľnohospodárom. S manželkou Zuzanou (umrela v roku 2001) má syna Andreja. Maľovať začal potom, čo sa vrátil z povinnej vojenskej služby. Olejomaľby robí od roku 1959. Jeho obľúbenými maliarskymi témami sú práce spojené so žatvou a biele býky. Od roku 1962 spolupracoval s Galériou výtvarných umelcov samoukov v Jagodine. V roku 1965 mal v Kovačici samostatnú výstavu, kde vystavoval 35 obrazov maľovaných na skle. Vystavoval na početných samostatných výstavách a zúčastnil sa mnohých kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Po prvýkrát vystavoval svoje práce v rámci podujatia Kovačický október v roku 1960. V roku 1991 publikoval knihu náboženského obsahu v slovenčine: Ondrej Veňarský – hlas z Kovačice. Často daroval obrazy na charitatívne účely.
Na vojenčine som začal maľovať pre nástenné noviny. Vtedy som ešte nebol ženatý, dievkam som písal listy a maľoval holuba, ako nesie list alebo srdce. Potom som začal maľovať, lebo som v zime nemal čo robiť. Maliarske potreby som si zadovážil z Belehradu. Zo začiatku som si štetce robil sám. Nezačal som hneď maľovať, lebo sme mali malé dieťa. Moja žena mi dala strážiť dieťa, lebo pracovala. Čo sa týka maľovania, žena ma v tom podporovala, lebo som tým zarábal peniaze. Prvý obraz, ktorý som namaľoval, bola reprodukcia – z nejakého slovenského kalendára a druhý už bol originálny. Namaľoval som dva portréty svojej ženy, ešte predtým, než som začal maľovať s týmito maliarmi. Keď som maľoval, pozeral som sa na šírku ako dieťa. To, čo som maľoval bolo tu… a tu… (ukazuje na srdce).
Raz som dostal list z Talianska, od jednej pani Emílie, ktorá ma považovala za učiteľa a za najväčšieho maliara v Srbsku. O mne vyšiel článok v americkom časopise Life. Maľovať som prestal v roku 1996. Paluška, Sokol a môj brat umreli. Zostali sme len Strakúšek a ja. On ma nikdy nemal rád a ani ja jeho. Ani teraz ho nemám rád. Prestal som maľovať, keď sa obrazy začali predávať. Maľovanie bolo pre mňa dôležité, aby mi dni zbytočne neubiehali. Aby som nežil zbytočne. Aby moje meno trvalo.
Chodieval sem každú sobotu nejaký Mišo z Belehradu a kupoval moje obrazy. Nestíhal som toľko namaľovať, koľko kupoval. Chodievalo sem veľa ľudí z rôznych veľvyslanectiev, najviac z amerického. Ľudia ma donútili namaľovať niektoré motívy. Maľoval som to, čo si ľudia želali aby som maľoval. Oni chceli moje obrazy, moje meno. Nezáležalo im na tom, čo je na tých obrazoch. Najradšej si objednávali volov. Obrazy som nezvykol darovať. Dával som ich na charitatívne účely.
Prvý začal maľovať Boboš. To sa mi páčilo. Mal pekné farby, ako fotografia! Kovačickí maliari mi závideli. Paluška ma volal „kulak“ (boháč, – pozn. prekl.). Strakúšek mi, vždy keď ma stretol, hovoril: „Ondrišisko, veľa maľuješ!“ Ani vlastný brat nebol mojim kamarátom, lebo na mňa žiarlil! My, kovačickí maliari sme boli každý zvlášť. Nemal som ani jedného kamaráta medzi maliarmi. Známi klasickí maliari, pre mňa je to akési zátišie. Mne sa páčilo ako som maľoval. Teraz je maľovanie jednoduché, lebo je televízia farebná. Vtedy televízia nebola farebná.
Bol som sedliak, mal som zem, kone. Bol som aj sódar (výrobca sódy, – pozn. prekl.). Publikoval som svoju knihu Ondrej Veňarský – hlas z Kovačice v roku 1991. Skúmal som Danilovu knihu a Apokalypsu. Skúmal som adventizmus štyridsať rokov. Pre mňa je cirkev veľmi dôležitá. Maľoval som a premýšľal, zapisoval som si svoje myšlienky. Nechal som sa pokrstiť v adventistickej cirkvi pred asi pätnástimi rokmi. Nesúhlasil som s kazateľmi, ktorí tam prichádzali a ani oni so mnou. Pre mňa je v živote najdôležitejšie to, že som verný Bohu.
