Pavel Hrk
Pavel Hrk (Kovačica, 1922–1996). Jeho rodičia boli Zuzana a Ďuro Hrkovci. Ukončil štyri ročníky základnej školy v rodnej Kovačici a potom ďalšie tri ročníky učňovskej školy v Kačareve. Pracoval ako stolár. Skutočnosť, že bol priamym účastníkom druhej svetovej vojny, bolo pre neho veľmi traumatizujúcou skúsenosťou a insitné maliarstvo mu do istej miery pomohlo, aby to prekonal. V roku 1953 sa pridal k miestnej výtvarnej sekcii Kultúrno-osvetového spolku Pokrok. Jeho obľúbeným motívom bola príroda. Začal vystavovať v roku 1954 v rámci podujatia Kovačický október. Vystavoval v rámci kolektívnych výstav doma a v zahraničí.
(Rozhovor – Zuzana Svetlíková, sestra Pavla Hrku)
Teší ma, že bol môj brat maliarom. Bol zvláštny. Žil sám, neoženil sa. Bol na vojne. V tom čase to nebolo nič zvláštne, keď sa muž neoženil, alebo dievka nevydala. Bola vojna, veľa mladíkov pohynulo a dievky zostali samé. Koľko je aj teraz slobodných! Keď prišiel ku nám, hovoril iba o vojne, o tom, ako tam strieľali. Zostal bývať v našom dome, kde sme sa narodili. Boli sme piati súrodenci, traja bratia a dve sestry: Ďuro, Paľo, Jano, ja (Zuzana) a Judita. Otec umrel mladý v roku 1950. Matka žila s Paľom. Upratovala mu, prala, varila. Nenechali sme ho samého. Keď matka ostarla, prala som mu posteľnú bielizeň. Potom matka prišla bývať ku mne, umrela, keď mala 97 rokov. Môj syn ho navštevoval. Všetci sme ho navštevovali. Nech je akýkoľvek, je to môj brat. Vojna mu hrozne ublížila. Mal omrzliny na nohách. Viackrát mi rozprával tie isté príbehy, ale ja som si to predsa vždy vypočula – je to môj brat. Bol taký sklamaný.
Bol majstrom. Stolárom. Robil parkety. Začal maľovať v roku 1951. Nemaľoval stále a pravidelne, lebo robil aj stolárske práce. Stretával sa s ostatnými maliarmi, ale nie veľmi často. Mne zostal jeden obraz, ktorý nechcel. Len tak tam u neho postával, celý zaprášený. To je ten obraz v predizbe, je na ňom jeleň a hory. Je to realizmus.
Páčilo sa mi to, keď začal maľovať. Vedela som, že je zvláštny. Keď si niečo zaumienil, tak to aj urobil. Aj keď robil parkety. Bol svojský, nemal rád, keď sa mu do toho starali, keď mu hovorili, ako a čo má urobiť. Niekedy sa chcel rozprávať a niekedy bol nervózny. Niekedy som nevedela, ako ho mám osloviť. Hovoril, že chce maľovať a že to robí rád. V našej rodine začala maľovať Eva Hrková, bola som na jej výstave. To je pekné.
