Slováci v Srbsku

Pavel Babka o Slovákoch v Srbsku a insitnom umení

Výskum Jána Jančovica o Slovákoch v Srbsku, časť I., časť II., časť III.

Pavel Babka o Slovákoch v Srbsku a insitnom umení

História Slovákov v Srbsku

Moja dedina Kovačica vznikla v roku 1802 a ja som sa narodil v Kovačici ako piata generácia prisťahovalcov, ktorí ju založili. Naši predkovia odišli pred 215 rokmi z najsevernejšej časti Panónskej nížiny do jej najjužnejšej časti. Prišli sem na výzvu rakúsko-uhorského cisára, aby strážili hranicu medzi dvoma veľkými ríšami, Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou. Zostali tu žiť až do súčasnosti. Dnes žije v Srbsku 52 750 Slovákov, podľa sčítania ľudu z roku 2002 nás bolo 59 021, v roku 1991 nás bolo 66 798 a v roku 1961 zapísaných bolo 77 837 Slovákov. Väčšina z nás žije v Autonómnej pokrajine Vojvodina, až 94 %.

Dejiny insitného maliarstva v Európe

Prvá výstava insitného maliarstva v Európe bola zorganizovaná v Paríži v roku 1928, kedy Wilhelm Uhde v parížskej galérii Des Quatre Chemins prvýkrát predstavil päticu velikánov, ktorú tvorili Henri Rousseau, Louis Vivin, Séraphine Louis, Camille Bombois a André Bauchant, známu ako Les Peintres du Coeur sacré – Maliari svätého srdca.

Dejiny insitného umenia Slovákov v Srbsku

Prvá výstava insitného umenia v Kovačici bola usporiadaná v roku 1952 pri príležitosti 150. výročia založenia Kovačice a odvtedy sa táto akcia organizuje každoročne. Galériu Babka Kovačica som založil 1. októbra 1991 a Nadáciu Babka Kovačica 25. augusta 2005, rozhodnutím Ministerstva kultúry Republiky Srbsko. Na návrh Nadácie Babka Kovačica zapísala Republika Srbsko slovenské insitné maliarstvo do Národného zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Srbska, čím uznala, že je jeho súčasťou. Na listine sa nachádza 63 maliarov a ich spoločným menovateľom je, že sa všetci narodili v Srbsku a ich materinským jazykom je slovenčina. Najstarší maliar Vladimír Boboš sa narodil v roku 1906 a najmladšia umelkyňa Saňa Stvorcová v roku 1992.

V čom spočíva tajomstvo svetového úspechu slovenského insitného umenia v Srbsk

Niekedy ženy v Kovačici samy museli šiť a zdobiť svoje oblečenie. Keď sa usadili v Kovačici, začali vyšívať ihlou a niťou takými farbami, aké videli v novom prostredí, a to sú farby Panónskej nížiny. Naša najslávnejšia maliarka Zuzana Chalupová veľmi dobre vedela vo svojom obliekaní zladiť tie farby, čo začala prenášať aj na maliarske plátno. Tým sme získali niečo nové v histórii naivného umenia. Dnes experti z UNESCO hovoria, že ten zmysel pre krásu treba ochrániť.

Či si slovenské insitné umenie zasluhuje byť zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO?

Myslím že áno, lebo sa na takýto špecifi cký spôsob naša menšina vyjadruje viac ako 100 rokov, lebo je časový odstup medzi narodením najstaršieho a najmladšieho umelca takmer 100 rokov a pretože aj v súčasnosti slovenská národnostná menšina v Srbsku maľovaním zachováva svoju identitu. V nádeji, že táto výstava v Londýne o ďalší krok priblíži naše maliarstvo k UNESCO, s pozdravom

Pavel Babka, zakladateľ Galérie a Nadácie Babka Kovačica

Prehľad oblastí v Srbsku, v ktorých žijú Slováci:

Mesto	Počet obyvateľov	Počet Slovákov	%
1. Padina	5 531	5 276	95,38
2. Kovačica	6 259	5 142	82,15
3. Stará Pazova	18 602	5 105	27,44
4. Báčsky Petrovec	6 155	4 982	80,94
5. Kysáč	5 091	3 942	77,43
6. Selenča	2 996	2 652	88,51
7. Pivnica	3 337	2 523	75,60
8. Kulpín	2 775	1 952	70,34
9. Nový Sad	341 625	1 780	0,52
10. Hložany	2 002	1 725	86,16
11. Vojlovica/Pančevo	90 776	1 354	1,49
12. Aradáč	3 335	1 164	34,90
13. Báčska Palanka	23 155	1 055	4,55
14. Boľovce	4 094	1 001	24,45
15. Belehrad	1 659 440	996	0,60
16. Jánošík	966	866	89,64
17. Silbaš	2 467	833	33,76
18. Šid	14 893	796	5,34
19. Erdevík	2 736	698	25,51
20. Lug	709	670	94,49
21. Laliť	1 343	638	47,50
22. Hajdušica	1 150	616	53,56
23. Biele Blato	1 342	489	36,43
24. Begeč	3 325	438	13,17
25. Čelarevo	4 831	421	8,71
26. Zreňanin	123 362	329	0,26
27. Ľuba	446	249	55,82
28. Binguľa	732	226	30,87
29. Savino Selo	24 112	206	0,85
30. Sremska Mitrovica	41 624	192	0,46

Prevziate z webovej stránky: www.kulpin.net

Ján Jančovic, Slovenský poľnohospodársky inžinier, novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu

Výskum Jána Jančovica o Slovákoch v Srbsku, časť I.

Slobodné sťahovanie po Tolerančnom patente Jozefa II.

Príchod a osídlenie novohradských evanjelikov v Banáte

Po dobití roku 1716 bašty Turkami obsadeného Temešvárskeho hradu a rovnako aj vyhnaní ostatného zvyšku osmanského vojska z Pančeva, oslobodil sa aj celý takmer vyľudnený a spustošený Banát. V roku 1718 sa stal v rámci habsburského kráľovstva osobitne vojenský spravované územie. . Na srbskú časť Dolnej zeme, do Vojvodiny prišli Slováci najskôr do Báčky (1745 do Petrovca), potom do Sriemu (1770 do Starej Pazovy), až nakoniec do Banátu. Prvou slovenskou osadou tu bol Banátsky Komlóš (Comlosu Mare, teraz v Rumunsku), ležiaci severovýchodne od Kikindy, ktorý patril grófovi Nákóovi. Ladom ležiace územie sa zo začiatku sa začalo organizovane zaľudňovať kolonistami z katolíckych krajín, najmä Nemecka a Talianska. Zo strachu pred Osmanmi, ktorí naďalej svojimi nečakanými vpádmi ohrozovali život a majetok osadníkov, po roku 1737 z tohto územia ušli, čím bolo až do roku 1750 ľudoprázdne. Po tomto roku sa začala nová etapa organizovaného náboru kolonistov aj agentmi Márie Terézie a tým aj úspešné zakladanie osád katolíckymi Nemcami, Maďarmi a pravoslávnymi Srbmi a Rumunmi.To však bolo ešte nedostatočné. Až po nástupe následníka trónu, panovníka Jozefa II., ktorého patent z roku 1781, otvoril cestu pre slobodné sťahovanie a vyznávanie svojej viery aj nekatolíckym obyvateľom monarchie, začali do Banátu prichádzať aj evanjelici. Panovník takto umožnil ďalšiu kolonizáciu s cieľom zaľudnenia povoľoval ďalšie oslobodenia a výhody aj pre zemepánov, ktorí odkúpili od štátu rôzne panstvá. Tí potom mohli rovnaké výhody poskytovať aj svojim osadníkom, medzi nimi aj slovenským evanjelikom. Roku 1781 Krištóf Nákó, odkúpil od štátu Banátsky Komlóš, a hneď v roku 1782 usadil na svojom majetku prvých slovenských evanjelikov z Novohradskej, Hontianskej, Peštianskej a Békešskej stolice. V Banátskom Komlóši, Slovákmi pomenovaným Novým Komlóšom (už r.1746 Slováci v Békešskej stolici založili Tótkomlóš), bola roku 1783 založená slovenská evanjelická cirkev, ako vôbec prvá evanjelická cirkev na území Banátu. Jej prvým farárom sa stal Matej Barányi, ktorý sem po 16 ročnom pôsobení, prišiel z Pôtra (Novohrad). Zachovala sa rozlúčková zápisnica Evanjelického, a.v. zboru v Pôtri, z 26. augusta 1783, keď Matej Barányi (uvedený s priezviskom Barany) za prítomnosti funkcionárov novohradského seniorátu odovzdával funkciu.

Pôtorský farár organizátor prvých slovenských osadníkov

Matej Barányi sa narodil roku 1735 vo Veľkej Paludzi (Liptov), kde jeho otec bol učiteľom . V roku 1763 bol v Hronseku vysvätený za farára a v tom istom roku sa stal cerovským farárom. Jeho manželkou bola Mária Barlová. V Cerove kde pôsobil necelých päť rokov sa im v máji roku 1765 narodili dvojčatá Beniamin a Jozef, ktorý však v útlom veku zomrel. Matej Baráni nastúpil 6. júna 1768 za farára do Pôtra, kde mu do rodiny roku 1771 pribudol syn opäť s menom Jozef, ďalej dcéry, 1773 Mária Magdaléna, 1776 Judita a 1779 Barbora V Pôtri účinkoval ako evanjelický farár plných šestnásť rokov, medzi tým bol viac rokov aj školským dekanom modrokamenského obvodu. Počas jeho účinkovania v Pôtri a pod jeho vedením sa v starobylom kostole uskutočnila najrozsiahlejšia úprava a modernizácia interiéru kostola a zakúpilo sa do neho vnútorné zariadenie. Jeho meno je v interiéri dodnes zachované na viacerých pamätných historických nápisoch, čím takto pripomína jeho veľké zásluhy, že evanjelický kostol v Pôtri je aj jeho pričinením významnou sakrálnou kultúrnou pamiatkou kraja. Je predpoklad, že Mateja Barányiho poznali niektorí prví sa usádzajúci novohradsko – békešskí slovenskí evanjelici v Banáte, ktorí požiadali Jána Čerňanského, superintendenta Banského dištriktu, aby medzi nich poslal práve tohto farára. Zachoval sa dokument, keď dňa 16. augusta 1783 v Pôtri pred svojim odchodom do Banátu za prítomnosti seniora Martina Gerengaja, farára v Lešti a svedka Martina Hamaliara, farára vo Veľkom Krtíši odovzdával Barányi farský úrad v Pôtri svojmu nástupcovi Jurajovi Goldpergerovi, členovi Učenej spoločnosti banského okolia. Žiadosť novousadlíkov sa stala skutočnosťou. Novokomlóšania si v auguste roku 1783 sami do Pôtra ľahkými povozmi pre Barányiho prišli. Ten po strastiplnej deväťdňovej ceste, čoskoro po svojom príchode založil v Novom Komlóši (Comlosu Mare) prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte a hneď aj inicioval stavbu kostola. Z tohto dôvodu prišiel do konfliktu s predstaviteľmi kráľovskej komory a miestnym zemepánom, ktorý bol na strane rumunského pravoslávneho obyvateľstva. Po vyhrážkach sa Matej Barányi sťahuje na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardáň, ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barániho, aby mu pomohol osídliť novozískané panstvo. Matej Barányi prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom – slovenským poddaným určité výhody a výsady ako záväzné podmienky na osadenie.

Contractus

Ja niže podepsán vyznávam, že sem Slovákum ze stolice Neogradské, Hontianské, Gömörské a z osady Čabianské prichodzím na mou osadu Bardansku v Slávnej Torontalské skrze vudce jejich Milosti dvojí cti hodného pána faráre uj-komlošského Matthias Barányiho nasledujíci věci prislíbil, jakožto:

1. Že jich dosažení, aby svobodně cirkev mití a Pánu Bohu sloužiti, podle vší možnosti napomáhati budem.

2. Jestli od jeho jasnosti cisarské dosáhnu svobodu cirkevních služebníku uvesti, zavazujem se jim príhodné místo dati k vystavení chrámu božího, fary a školy a jich i nakolik možné bude, napomáhati pri stavení všech techto věcí.

3. Aby tím snadnejším spusobem mohli vyživiti pána faráre a pán rektora, zavazujem se i prislibujem dati pánu farárovi jedno celé sedění (sesiu), pánu rektorovi pak pul sedění, k tomu i humno, vinicu, kapusnisko a konopisko podle však zavázaní k urbaru.

4. Slovácke zeme a pašu a celý chotár od ráckeho chotáre oddelím a podle vši možnosti i vinohrady, kapusniska, konopiska budem chcet odděliti.

5. Od Vši roboty a pláce vubec ich osvobodzujem za tri roky, jen dežmu pro sebe zanechávam.

6. Když pak tri roky pominu, podle urbáru s nimi zacházeti budem.

7. Jestli mé pustatiny celé aneb částky z nich do árendy budu chceti vzíti, prede všemi predek budu míti, takým ale spusobem, aby se pustatiny do árendy vzaneorali, ale toliko pro seno a pašu aby zadržané byli.

8. Jatku a krčmu jestli chtejívyárendovati, predek pred jinými míti budu.

9. Aby humna na svzení obilí a sena k držení pak svého statku a oddálení ohne, obdeleč od osady vystaviti mohli, dovolím.

10. Jestli by se snad prihodilo, že by Ráci odtudto odešli, všecka sedení ne jiným než Slovákum, jestli potrebovati budu, oddané budu.

11. A ponevádž zdejší obyvatele žádne seno nemají, slibujem jim k orački jarní dosti dati takým spusobem, že mi to statečne vráceno bude.

12. Remeselníkum vinice, kapusnice, konopiska chcem dati.

13. Žadnym spusobem neprekazim, aby sobe obecný mlyn vystavili, jen aby každoročne dva zlaté arendy zložili.

14. Než ale ponevadž zde na tuto osadu Bardánsku nejvíce takoví obyvatele se scházejí, kterí roboty panské a urbariálske nejsou spusobení vykonávati, tou věc, aby se mi spusobní sedláci i možní obyvatěle opatrili, na jejich dvojí ctí hodného pána faráre Matěje Barányi zanechávam.

Tyto všecky napred položené věci mým novým obyvatělum bardánskym slibujem a na větší dosvědčení a věrnosti toto písmo svoju vlastní rukou podpisujem a pečati mou potvrdzuje.

Psáno na Bardáně, dne 30. sept. R. P. 1784.
Grof Gabryel Buttler de Bardán mppria
(Matricula Ecclessiae…per Matthias Barányi 1783).

Začiatky usádzania sa v Bardáni

Farár Matej Barányi sa po podpísaní zmluvy s plným nasadením snažil priviesť na prvom mieste nových osadníkov so slovenských stolíc Uhorska, ale aj tých Slovákov, ktorí sa už dávnejšie usadili v obciach Peštianskej stolice. Sám sa kontaktoval a písal najmä do Novohradskej a Hontianskej stolice, kde pôsobil a poznal sociálne i náboženské pomery ľudí. Do Peštianskej stolice posielal svojich cirkevníkov so zvláštnymi povolávacími listami. Napríklad do Malého Kereša a Dunaeďházy takto vyslal Pavla Lednického. Ešte za života Mateja Barányiho Ako prvé prišli na Bardáň roku 1784 2 slovenské evanjelické rodiny z prvého Barányiho evanjelického zboru z Nového Komlóša. Po dlhej zime v roku 1785 prichádzali stále noví osadníci, prevažne z Novohradu a do konca zimy ich bolo 103 rodín, a postupne do roku 1787 spolu 219 rodín. Matej Barányi, až do svojej smrti (1.sept.1785) viedol celé osádzanie slovenských evanjelikov v Banáte. On osadil aj Pardanj (teraz Meda), ktorý Slováci nazvali Slovenským Bardáňom, od roku 1784 prvý domov budúcich Kovačičanov V súvislosti so Slovenským Bardáňom, potom roku 1786 vznikol tretí slovenský evanjelický zbor v Slovenskom Aradáči). Prichádzajúci nový evanjelický farár František Jesenský ( Ján Čaplovič údaje prevzal od neho) začal písať podrobne začiatky bardáňskej matriky, kde prepísal aj to, že prišli z 10 stolíc a 49 obci. Najviac kolonistov zapísaných v uvedenej matrike, prišlo z Novohradskej stolice. Z tridsiatich obcí ich bolo spolu 140 rodín : Brusníka 14 rodín, Lentvory 12, Senného 11 (41 osôb), Nedelišťa 10, Pravice 9, Šule 9, Žihľavy 7, ( nesprávne uviedol 5), Horného Tisovníka 6, Suchého Brezova (nesprávne uviedol České Brezovo) 6, Príboja 6, Turieho Poľa 5, Závady 5, Madačky 5, Veľkého Lomu 5, Pôtra 4, (on uviedol 3), Seliec 4, Ábelovej 3, Slovenských Kľačian 2, Dolných Strhár 2, Viesky 2, Cinobane 2, Hradišťa 2, Horných Strhár 2, Ľuboreče 1, Brezničky 1, Budinej 1, Červenian (vtedy Vereš)1, Rovnian 1, Ľuboriečky 1, Alsótoldu (uviedol ho ako Kis Todó, Novohr. stolica v Maďarsku) 1. Pri nazretí do originálu bardáňskej matriky, z Pôtra ide o tieto doložené 4 rodiny: Juraja Dudku, Lukáša Kukučku, Pavla Šimáka a Ondreja Hudeca, a u Žihľavy o 7 doložených rodín Juraja Mateja, Ondreja Mateja, Ondrej Ľauku, Michala Vaľu, Jána Vaľu, Jána Repu a Ondreja Urbana. Kým v roku 1783 na misiu Mateja Barányiho medzi slovenských evanjelikov do Banátu zariaďoval vtedajši superintendent Ján Čerňanský, ktorý predtým slúžil ako farár v Dolnej Strehovej (1760-1766), jeho nástupcom- sueperintendentom sa stal v roku 1785 stal Michal Sinovic, predtým farár v Pôtri (1759-1762), a hneď v nasledujúcom roku, vyzval Františka Jesenského (*Veľký Jasen-Turiec), aby prijal v Bardáni farárske miesto. Inštaloval ho po Matejovi Barányimu novokomlóšsky farár Imrich Wagner. Vtedy bolo v Slovenskom Bardáni 130 rodín, z toho 220 manželských párov, 18 vdovcov a 23 vdovíc. Richtárom bol Ján Selský (Závada), kostolníkom Ondrej Balo (Závada), kantorom Gregor Benka (Horné Strháre). Na konci roka 1786 mala cirkev 989 duší (členov), richtárom bol Gregor Bulík (Rovňany), prísažným Pavel Lenhart ( Brusník) a učiteľom Ján Šlachta (Temešvár). Z dôvodu záplav z rieky Bega,, nedodržiavania už druhej zmluvy zo strany panstva, zbojstva, rozhodli sa nehostinný Bardáň opustiť. V apríli roku 1788 farár František Jesenský posledný raz slúžil v Bardáni bohoslužby. Bardánski osadníci sa rozišli na tri strany, jedna tretina sa vrátila domov na Slovensko, druhá sa odsťahovala do neďalekého Slovenského Aradáča a tretia pokračovala na čele s farárom Jesenským do Ečky, ktorej majetok v roku 1781 kúpil od štátu zemepán Lukáš Lazár. Aj Ečka ležala na ľavej strane rieky Bega.

Presťahovanie do Ečky

Farár František Jesenský, keď už v Bardáni strácal nádej, že či zostane s poslednou tretinou bardáňskych osadníkov. Ale keď jeho cirkevníci panstvu splatili všetky podlžnosti, po náročnom cestovaní a vyjednávaní našiel im nový domov v Ečke. Jesenský 1. marca 1788 odišiel do Ečky s poprednými cirkevníkmi, richtárom Jánom Selským, Pavlom Lenhartom, Jánom Babkom, Ondrejom Balom, Adamom Kraskom, Martinom Labátom, Martinom a Jánom Melichom, Pavlom Geckom, Jurajom Vestegom, Jánom Kiapešom, Pavlom a Jánom Ďuricom , až na Adama Krasku (pôvodom z B.Čaby), všetci pochádzali z Novohradu. Dňa 3. marca 1788 František Jesenský, uzavrel so splnomocnením Bardáňcov zmluvu o osadení s Jánom Lazárom, synom Lukáša Lazára. Viacerí už 25.marca odišli orať a 27. marca im vymerali pozemky a 7.-9. apríla aj pozemky na stavbu domov. Presťahovanie sa naťahovalo z dôvodu vyriešenia bardáňskych dlhov, a len po rozlúčkových bohoslužbách sa 16. apríla sa s F. Jesenským so všetkým svojim majetkom presťahovali do Ečky. Už v nedeľu 27. apríla 1788 na pozemku Juraja Pataka (Selce), pristúpili k prvým riadnym bohoslužbám, vedených farárom F.Jesenským. Pri stavebnom ruchu svojich príbytkov nebol čas na stavanie chrámu. Richtár Ján Selský (Závada) mal už vyhovujúci dom, v ktorom už boli 4. mája uskutočnené riadne bohoslužby. Pre Novohradčanov príznačná viera, rovnako aj vzdelanosť detí neochabla a po dokončení stavby svojich domov, už v júni sa rozhodli postaviť budovu školy, modlitebnice a fary. Do konca roku 1788 svojou usilovnosťou dokončili stavbu tak, aby splnila svoj účel. Hneď si zvolili aj kostolníka, kde kandidátmi boli Ondrej Hudec (Pôtor) a Pavel Ďurica (Šuľa), zvolili Pavla Ďuricu. Slovenskí evanjelici sa sťahovali do Ečky v nebezpečných časoch. Začiatkom roku 1788 začala nová vojna s Tureckom, ktoré znovu ovládlo územie až po Dunaj k belehradskej pevnosti a zaujali aj Pančevo. Koncom septembra sa podarilo cisárskemu vojsku z tejto časti vytlačiť natrvalo. Na jar roku 1789 žilo v Ečke a bolo členmi slovenského evanjelického zboru 66 rodín – 366 jednotlivcov. Od presťahovania z Bardáňu do 22. apríla zomrelo 75 osôb, 5 rodín úplne vymrelo a rozutekalo sa inde 14 rodín. Malý cirkevný zbor sa zásluhou farára F.Jesenského sa s ťažkosťami nielen udržal, ale neskôr napredoval. On sám mal problémy s bývaním, lebo z domu, ktorý patril panstvu musel prejsť bývať do domu richtára Jána Selského (Závada), ale na prípravu kázni mu vyhovovalo bývať v škole, kde býval aj kantor-učiteľ, predtým vyučený aj ako krajčír Ján Račko (Zvolen-Brusník). Po roku 1790 pribudli do Ečky evanjelici z Nitrianskej stolice. Farár F.Jesenský v Bardáni a Ečke veľa vytrpel, ale usilovne hľadal pre nových osadníkov z okolia Myjavy miesta. A to aj napriek tomu, že sám hľadal pre seba miesto, navyše vo funkcii dekana, aby pomohol svojim doterajším cirkevníkom nájsť aj svojho nástupcu. Keď odišiel roku 1792 slovensko-stamorský farár Imrich Wagner na iné farárske miesto, na jeho doterajšie miesto, pozval cirkevný zbor F.Jesenského za svojho farára. V Ečke kázal posledný raz v nedeľu 1.júla 1792. Na Jesenského miesto nastúpil malokerešsky učiteľ Ján Basilides, ktorý bol vysvätený za farára superintendentom Michalom Sinovicom v Banskej Bystrici. Keď F.Jesenský, už ako slovensko-stamorský farár a dekan bol v noci prepadnutý rumunskými zlodejmi a keď sa bránil zranili ho na hlave a na pravé oko oslepol. Aj z toho dôvodu v roku 1794 odišiel do Kysáča v Báčke, kde úspešne slúžil do svojej smrti roku 1805. Farár Ján Basilides už na začiatku pochopil, že ho čaká veľká práca, navyše s malými finančnými prostriedkami, nielen v Ečke, ale aj v iných zboroch seniorátu. Ročný príjem mal ečský zbor 25 zlatých. Už na konvente v roku 1791 v Ečke, dohodli že sa majú na Slovensko vyslať suplikanti, ktorí budú zbierať podporu v cirkevných zboroch. Suplikanti Ondrej Balo (Závada) a Pavel Jesenský dosiahli úspešne zbierky. V roku 1791 mal ečský cirkevný zbor 350 členov, preto sa postupne rozhodli postaviť si chrám. Na materiál- drevo, dosky a prácu majstrov použili finančné prostriedky zo zbierky zo Slovenska. V účtovnom denníku evanjelického cirkevného zboru v Pôtri, som z roku 1793 našiel okrem zápis: „Dal som na kostol Ečkánsky znova 5 zlatých“. Na ďalší materiál a prácu použili milodary od jednotlivých členov, napríklad roku 1796 aj 36 grajc. zo svadobnej spoločnosti u Juraja Sokola (Brusník), 1799 Ján Melich (Lentvora) daroval 30 grajciarov a v marci 1802 daroval Juraj Kožík (Ábelová) za jemu predaný školský dom 30 zlatých. Ján Basilides nezanechal po sebe údaje, ktoré by mohli posledné roky života obyvateľov a cirkvi v Ečke. V roku 1789 zomrelo tam na záškrt, chorobu úst a nôh 76 osôb. Ján Čaplovič vo svojom diele výstižne napísal, že pomery z Bardánu pokračovali aj v Ečke, že panstvo bývalo všade rovnaké, hľadalo len svojho prospechu.. Mali už dosť panskej panovačnosti a zistili, že na štátnych majetkoch sú pomery sú predsa len lepšie. Uvedomovali si, že na Vojenskej hranici neboli by nútení k takým veľkým poplatkom, vykonávali ba len povinnú vojenskú hraničiarsku službu. Keďže neďaleko vo Vojenskej hranici ležala aj neobývaná pusta, nazývaná Kovačica, Ečskí osadníci sa tam v rokoch 1802 – 1803 presídlili. Z knižky Jána Marku vieme, že zo senianskych rodín z Ečky do Kovačice prešla rodina Balčeková (4) Benková (4), Ďuricová (3), Kováčová (8) Marková (6), Mravíková (5) – spolu 30 osôb.

Výskum Jána Jančovica o Slovákoch v Srbsku, časť II.

Presťahovanie a založenie Kovačice

Dobové dokumenty a najmä dielo Dr. Jána Čaploviča „Dejiny slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Kovačici“ z roku 1928 iba potvrdzujú väčšinový pôvod Kovačičanov z Novohradu a rovnako aj ich prioritný podiel na zakladaní nového domova – Kovačice. V roku 1802 sa obrátil farár Ján Basilides s richtárom Ďurom Sokolom, rodákom z Brusníka a Jánom Selským, rodákom zo Závady, čiže obidvaja Novohradčania s prosbou na panovníka Františka I., aby sa im doterajším kolonistom v Ečke prepustila pustatina Kovačica, ležiaca na vojenskej hranici. Prví Slováci prišli na pustatinu Kovačica z Ečky už na jar roku 1802 a po nich sem na vojenskú hranicu utiekol z nehostinnej Ečky celý húf ďalších Slovákov. Už v júni roku 1802 zaznamenali v Kovačici aj prvých narodených Slovákov a v tomto roku začali aj s výstavbou prvej školy. Keď túto pustatinu potom v roku 1803 úradne dostali, boli to opäť v prvom rade Novohradčania, ktorí ako obecní a cirkevní funkcionári nielen organizovali, ale aj materiálne a finančne podporovali výstavbu prvého chrámu, zvonice, školy … Už v roku 1802 začali budúci prví obyvatelia Kovačice zabezpečovať svoju duchovnú cirkevnú opateru výstavbou školy. Pod vedením pôvodných Novohradčanov Pavla Ďuricu (Senné) a Jána Babku (Príboj), vybrali sa roku 1802 viacerí nakúpiť drevo v Arade a začali s výstavbou nabíjanej školy. Keď v Ečke roku 1803 predali novousadení Kovačičania aj faru, začali faru stavať nabíjaním aj v Kovačici. Aj pri nej na nákup dreva vyslali do Aradu Novohradčanov Ondreja Balu (Závada) a Lukáša Válovca (Hradište). Na konci roka 1803 dostali už prví obyvatelia pridelené pozemky za ktoré boli za desať rokov oslobodení od platenia dane. Aj keď z pôvodných slovenských Ečkancov a Bardáncov, prichádzajúcich do Kovačice približne 85 % z nich malo pôvod v Novohrade, ale ďalším prílevom Slovákov z Peštianskej, Békešskej slolice a obcí zo Zadunajska, ktorí boli pôvodom evanjelici z Nitrianskej stolice (Myjava a okolie), aj napriek tomu polovicu dlho tvorili pôvodom z Novohradskej stolice. Ján Čaplovič to vo svojom diele potvrdzuje aj tým, že v komunikácii – dialekte zostal v prevahe južno stredoslovenským, modrokamenského typu, ktorý potvrdil aj jazykovedec Jozef Štolc. V pokračujúcom a úspešne sa vyvíjajúcom slovenskom cirkevnom živote svojou účasťou, aktivitou a darmi, stáli pôvodne Novohradčania na čele rozvoja a obce. Medzi nich patrili Adam Benka (Senné), Pavel Ďurica (Senné), Ďuro Balčok (Senné), Pavel Šimák (Pôtor), Ján Šimák (Pôtor) Ján Selský, st (Závada), Pavel Gábor (Breznička), Fero Bulík (Rovňany), Ďuro a Martin Sokol (Brusník), Martin Lenhart ( Brusník), Martin Patak (Selce), Pavel Decka (Šuľa), Ján Babka (Príboj), Ďuro Labát (Príboj), Martin Severíni (Turie Pole), Ján Liska (Ábelová) Pavel a Ondrej Hriešik (Pôtor), Tomáš Benka (Senné), Ján Melich (Lentvora), Ján Varga (Brusník), Ďuro Hekeľ (Madačka), Ján Mikuš, (Nedelište). Na nový kostol roku 1818 ako prví a s najväčšou sumou prispeli pôvodní Novohradčania Pavel Benka (Senné), Ján Galát (Vidiná), Ďuro Kožík (Abelová), Ďuro Čeman (Nedelište), Ondrej Kováč (Senné), Ján Králik ( Lentvora), Ďuro Labát, Ďuro Matúch (Hor.Tisovník) Ďuro Kutej (Suché Brezovo), Pavel Decka (Šuľa), Michal Babka (Príboj), Ďuro Patak (Selce), Ján Poliak (Vieska), Martin Marko (Senné),Ďuro Kožík (Ábelová), Pavel Lenhart (Brusník), Ondrej Lacko (Pravica). Na vežové hodiny a na zariadenie kostola najväčšími milodarmi roku 1829 prispeli okrem farára Martina Hmaliara, Michal Babka, Adam Benka, Ján Šimák, Ďuro Patak.

Nezanedbateľné v Kovačici takto zostáva 21. ročné pôsobenie v poradí druhého kovačického farára, novohradského rodáka z Veľkého Krtíša Martina Hamaliara, ktorý sa okrem iného zaslúžil najmä o výstavbu nového chrámu, ktorý je dodnes nielen dominantou Kovačice, ale aj svedectvom a pamätníkom tunajších Slovákov v zápase o udržanie národnej identity. V čase pôsobenia farára Júliusa Ambrózyho v roku 1878 kovačická evanjelická cirkev posväcovala 50- ročnú pamiatku kostola. Na počesť tejto pamiatky sa rozhodla uliať svoj najväčší zvonu peštianského zvonolejára Františka Walsera. Aj vtedy najštedrejšími darcami naň boli Novohradčania: Pavel Tomáš (Lentvora), Tomáš a Martin Králik (Lentvora), Ján Hriešik (Pôtor),Ďuro Hudec (Pôtor), Pavel Toman (Vieska), Ján Baláž, Fero Babka (Príboj), Michal Bulík (Rovňany) a Ján Baláž (Brusník). Po Slovákoch pochádzajúcich z Novohradskej stolice druhou, najväčšou skupinou prvých Kovačičanov boli Slováci, ktorí sem prišli z Peštianskej stolice ( Alberti, Bíň, Dunaeďháza, Jača, Malý Kereš, Pilíš. Slov.Ďurka), neskôr aj z Nitrianskej stolice. Matej Bel o Slovákoch z Peštianskej stolice písal, že pochádzajú prevažne z Novohradskej stolice a zmieňuje sa už vtedy viackrát o nich „ … ako o veľkých chytrákoch. Poukazuje na ich vitalitu a veľkú populáciu voči tunajším Maďarom. Vraj sa ani nerodia „ale rastú ako obilie“. Z dedín, ktoré tu pred 20 – 30 rokov založili, vysielajú dole nižšie nových kolonistov „ako včelie roje“. Tunajší Maďari tu označovali slovenských kolonistov za chytrákov s prezývkou „Okos Tót“, čiže „múdry Slovák“. Matej Bel v Notíciach a v ďalších svojich spisoch podrobne popisuje domácu výrobu u slovenských roľníkov v Novohrade. Tí, ktorí bývajú v lesnatejších krajoch vyrábajú šindle, krešú trámy, robia sudy, skrine, rôzne časti vozov, druhí robia z hliny rôzne nádoby a vypaľujú ich. Všetky výrobky potom vozia predávať do južnejších stolíc. „Nezriedka vidíme, že hrnce, džbány, koše a iné podobné výrobky sa predávajú za toľko obilia, koľko sa do nich zmestí. Odtiaľ sa potom s vozmi naloženými obilím, slaninou a strukovinami vracajú domov“. Aj keď to M. Bel písal ešte pred príchodom Slovákov do Banátu, môžeme to považovať aj za pokračovanie týchto stykov aj v neskoršom období, keď sa Slováci prisťahovali až do Banátu. Veď aj potom práve títo obchodníci, čipkári, ale aj drotári boli častými poštármi odkazov medzi rodinami žijúcimi v Novohrade a pokrvnými rodinami prisťahovanými do Banátu. V neskoršom období, najmä počas vojenskej služby v regimentoch rakúsko-uhorskej armády sa stretávali slovenskí menovci pochádzajúci z Horného Uhorska a Dolnej zemi v kasárňach a na bojiskách. Podľa spomienok najstarších Pôtorčanov sa takto napríklad stretli Vaškorovci z Pôtra s Vaškorovcami z Banátu. O odchode slovenských poddaných na Dolnú zem neraz rozhodol aj odkaz či list ich príbuzných a známych, ktorí sa už predtým vysťahovali a podarilo sa im tam osadiť za priaznivejších podmienok. Jeden z takýchto dokumentov sa zachoval u Jána Krča v Padine, ktorého jeden z predkov Ján Tomáš z Chrtian (v tom čase sa úradne uvádzajú Tóth Hartyán), ktorý sa aj s rodinou rozhodol v roku 1808 vysťahovať do Kovačice pravdepodobne na pozvanie svojho príbuzného Ondreja Tomáša, ktorý tam patril medzi prvých osadníkov. Dobový dokument písaný slovakizovanou češtinou je morálnym odporúčaním pre prijatie v novom bydlisku a uvádzam ho v pôvodine (majiteľ Ján Krč). Obec Pôtor má blízko k výtvarnému prejavu, ktorý sa názorne predstavuje na stavbe a interiéri evanjelického kostola, ktorý je zapísaný v národnom zozname kultúrnych pamiatok. Na zachovaní, obnove a rozšírení goticko- renesančného interiéru sa podieľal práve evanjelický farár Matej Barányi, ktorý bol impopulátorom príchodu novohradských Slovákov do Banátu. Je predpoklad, že jeho pôtorskí súputníci návštevou tohto chrámu si po odchode dlho v svojich srdciach a pamäti zachovali obrazotvornosť a výtvarné a duchovné hodnoty, ktoré ich v rodisku obklopovali.

Morálne vysvedčenie a odporučenie Jánovi Tomášovi

„My Celá obec Totth Hartyánska a wní ješte pozustáwajíci wrchnosť, známo činíme komu vedéty náleží, že náš Obyvatel Jano Tomašou, A naten čas wnaši Obcy Richtár, Umínil se prestehovaty z naši Obcy, a ze Sl. Stolicy Neográdske do Banátu, jmenovite na Kovatšiczu, do Antalfalvy, ze swou Manželku Marišu, ze swym jedinim sinem Janom, y z wlastnim Bratem Gyurom, to jest ze všeckim bidlom, kterí od svého narodzeni, y jeho predkové wždy w naši Obcy hospodárily. Tedy žáden z lidí, dobré ale swedomí majícy,, Ne jen doneho, ale y jeho Manželky, a Bratra, nic neslušného nemúže powedáty, tak že jak na kresťanuw náleží žiwot swuj usylowaty se wésty. My tedy prosíme, aby jich neobawaly se pryjaty, za obywatelou. S tim se žádame dobre mity zustáwame.

Dátum T. Hartyán 13. júny 1808.
Vždy Dobre prajícy
Račko Jano, tervény biro, Husák Palyo, jurát
Y Celá Obec T. Hartyanska (s pečaťou obce)
Coram me Francisco Beránszky
Loci Notár/ s podpisom a pečaťou/.
Hodnowernosť swedestwi tohto stwrdzuje
Dionys Ivan Hajnoczy, Cirkwi Záwadskej Sl. B. kazatel (s podpisom a pečaťou)

Do Kovačice sa presťahovala tretina osadníkov Bardáňa

Ďalším mojim zisteným poznatkom z dedín okolo Pôtra je, že keď sa po nepodarenom usadení v Bardáni rozhodla takmer tretina novohradských Slovákov vrátiť do svojich pôvodných domovov, dostala takáto rodina doma prímeno Bardán. Išlo o rodiny, ktoré mali priezviská, ktorých bolo v obci, do ktorej sa vrátili viac, ale nikdy ani predtým, ani vtedy sa tam pôvodné priezvisko ani prímeno Bardán nevyskytovalo. Prímeno Bardán patrí len rodinám, ktoré sa vrátili po roku 1787 z Bardánu do Novohradu. Takéto prímen sa dodnes používa v rodinách s pôvodným priezviskom Fabian v Pôtri – Žihľave, Havaj v Horných Strhároch, Hudec v Dolnej Strehovej a Slovenských Kľačanoch …Mnoho poznatkov sa dá zistiť aj z dokumentov vedených v evanjelických cirkevných zboroch. Napríklad údaje z Pôtra prezrádzajú, že aj pri odchode cirkevníkov na Dolnú zem, títo po spoločnej spovedi oferovali zlatky na kostol, alebo už aj počas pobytu na Dolnej zemi nezabúdali na svoju pôvodnú matkocirkev a posielali milodary. V pokladničnej knihe pôtorských kurátorov je takýchto záznamov viac. Údaj týkajúci sa odsťahovania Pôtorčanov do Banátu v roku 1784 je tu zachytený takto: „14. mája – tý který se na Dolnú zem odstehovali oferovali 1 zlatku, 90 gr.“. Medzi najzaujímavejšie údaje v pokladničnom denníku patrí aj záznam, keď si naši Slováci chceli postaviť kostol v Ečke. Pôtorský kurátor v roku 1793 okrem iného vtedy napísal „Dal sem zase na Kostol Ecskánsky 5 zlatých“. Inšpektor cirkvi Ondriš Kukučka zase v roku 1813 zapísal výdaj: „Podarunek pri odchode na Dolnú zem, 10 zlatiek“. Z tej istej knihy sa možno dozvedieť, že pôtorská cirkev svojimi príspevkami pomáhala nielen cirkvám na Slovensku, ale aj slovenským dolnozemským cirkvám. O tom v roku 1822 zase zapísal: „Dal sem na Cyrkew Dolnozemskú 2 zl.“ A v roku 1823-24 takto prispela aj na „Banatsku Szent Miklos cirkev“ (teraz Ostojičevo). Keďže Slováci sa za feudalizmu sťahovali na Dolnú zem vtedy v rámci jednej krajiny, nepotrebovali žiadne pasy, ale zato povolenie vrchnosti, a to najmä zemepána. A to bolo v tom čase veľmi ťažké a zo začiatku nemožné, pretože toľko peňazí, aby sa vykúpili nemohli mať a tak volili ako spôsob svojho odchodu – úteky. Aby ich zemepán na novom mieste nenašiel, zmenili si priezvisko a nové si dávali obyčajne po názve obce, z ktorej ušli. A tak na Dolnej zemi z Novohradu nachádzame priezviská: Ábelovký, Brezovský, Brusnický, Chrťan, Loman-Lomen, Madacký, Mítňan, Nedelický, Potran, Potranský, Príbojský, Selčan, Seleštiansky, Seňan, Sklabinský, Stracinský, Strehovský, Strehársky-Strhársky, Šuľan, Zahorec, Zomborský, Žihlavský …a z časti Novohradu v Maďarsku z pôvodných slovenských obcí: Agársky, Bánsky, Bodoňský, Častven, Guťan, Ďarmotský, Kišgeci, Legínsky, Pišpecký, Sudický, Veňarský,…

Atribúty, ktoré poukazujú na nadväznosť pôvodu Kovačičanov so slovenskými koreňmi, pochádzajúcimi z Novohradu

Podľa etnológa, profesora Jána Botíka príslušníci etnických minorít sú významní nielen tým, že sú nositeľmi geneticky rôznorodých národných kultúr, ale i tým, že oni uchovali a rozvíjali rozmanité prejavy a hodnoty týchto kultúr špecifickým spôsobom. Na Dolnej zemi, spolu s prevládajúcim roľníckym zamestnaním a usadzovaním sa kolonistov v dedinskom prostredí, s jeho príznačnou sociálnou a hospodárskou uzavretosťou, možno označiť za rozhodujúce činitele toho, že etnický a kultúrny vývin v tomto prostredí, bol v mnohom zhodný s vývinom na materskom území. To znamená, že v ich živote, ani po usadení sa v novej domovine, neboli rozrušené predpoklady pre kontinuitné pretrvávanie základných zložiek ich etnicity, teda ich slovenskosti – jazyka, národné vedomie, národné pomenovanie etnoným a rozmanité prejavy materiálnej a duchovnej kultúry.

1. Pôtorský farár organizátor kolonizácie novohradských evanjelikov

Je predpoklad, že Mateja Barányiho poznali niektorí prví sa usádzajúci novohradsko – békešskí slovenskí evanjelici v Banáte, ktorí požiadali Jána Čerňanského, superintendenta Banského dištriktu, aby medzi nich poslal práve tohto farára. Zachoval sa dokument, keď dňa 16. augusta 1783 v Pôtri pred svojim odchodom do Banátu za prítomnosti seniora Martina Gerengaja, farára v Lešti a svedka Martina Hamaliara, farára vo Veľkom Krtíši odovzdával Barányi farský úrad v Pôtri svojmu nástupcovi Jurajovi Goldpergerovi, členovi Učenej spoločnosti banského okolia. Žiadosť novousadlíkov sa stala skutočnosťou. Novokomlóšania si v auguste roku 1783 sami do Pôtra ľahkými povozmi pre Barányiho prišli. Ten po strastiplnej deväťdňovej ceste, čoskoro po svojom príchode založil v Novom Komlóši (Comlosu Mare) prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte a hneď aj inicioval stavbu kostola. Z tohto dôvodu prišiel do konfliktu s predstaviteľmi kráľovskej komory a miestnym zemepánom, ktorý bol na strane rumunského pravoslávneho obyvateľstva. Po vyhrážkach sa Matej Barányi sťahuje na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardáň, ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barániho, aby mu pomohol osídliť novozískané panstvo. Matej Barányi prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom – slovenským poddaným určité výhody a výsady ako záväzné podmienky na osadenie. (Pozri zápisnicu o jeho odchode a zmluvu s Buuttlerom v Bardáni).

2. Zraková pamäť krásna a vkusu (estetické kategórie) pochádzajúce z pôvodného bydliska

Obec Pôtor má blízko k výtvarnému prejavu, ktorý sa názorne predstavuje na stavbe a interiéri evanjelického kostola, ktorý je zapísaný v národnom zozname kultúrnych pamiatok. Na zachovaní, obnove a rozšírení goticko- renesančného interiéru sa podieľal práve evanjelický farár Matej Baráni, ktorý bol impopulátorom príchodu novohradských Slovákov do Banátu. Je predpoklad, že jeho pôtorskí súputníci návštevou tohto chrámu si po odchode dlho v svojich srdciach a pamäti zachovali obrazotvornosť a výtvarné a duchovné hodnoty, ktoré ich v rodisku obklopovali.

3. Zachované a porovnateľné nárečie

Navyše zachovali si aj reč svojich predkov, v ktorej prevláda novohradské nárečie- modrokamenského typu, ako napríklad pri mužskom a ženskom kroji pomenovanie kapce, bačkory, čapka, kalap, ručníčok, rubáč, oplecko, untrok, geceľa, prusľak, štrimfle, pátriky…Viac o tom prináša a prirovnáva Krátky kovačický nárečový slovník, ktorý spracoval a uverejnil v knižnom vydaní Ján Špringeľ. Slováci v Kovačici si takto starostlivo zachovávajú kultúrne dedičstvo, ktoré si priniesli do týchto končín ich roľnícki predkovia. O prevládaní južno stredoslovenského jazyka-nárečia modrokamenského typu u Slovákov na Dolnej zemi, potvrdil vo svojom diele aj jazykovedec Jozef Štolc. O veľkej zhode bežného používania ľudového jazyka sa presvedčili osobne Kovačičania a Pôtorčania počas návštev na oboch stranách. Príklad pár zhodných nárečových slov : drelej, drúzgať, fagam, gľajchať, gľogať, havránka, keľavní, lojtra, merkovať, rárožní, šránke, vicapiť, zasram…

4. Tradičné ľudové umenie a obyčaje

V národopisnom diele Mily Bosič „Narodna nošnja Slovaka u Banatu- Kovačica“ sa uvádza : „ Slováci pri osídľovaní týchto krajov Slováci si priniesli so sebou duchovné tradície a menší počet hmotných statkov, predovšetkým svoj ľudový odev, ktorý u týchto chudobných poddaných roľníkov časom predstavoval ich jediný hmotný majetok. Ľudový odev Slovákov, ako časť kultúry a života, tvoril súčasť ich národnej integrity, v dôsledku čoho sa aj zachoval viac ako dve-storočia a staršie a mladšie generácie ho nezanechali ani v súčasnosti“. Spomeňme, že je to ľudové umenie, remeslá, architektúra príbytkov a spôsob hospodárenia, obyčaje.

5. Evanjelická viera, náboženstvo, duchovnosť, slovenské spolky a kultúra

Aj tu sa stretávame s tým, že farebnosť- krása sa v kovačickom evanjelickom kostole svojou farebnou pestrosťou pripomína pôtorský kostol, v ktorom sa v rokoch 1783-1786 lúčili pôtorskí cirkevbníci pred ochodom do Banátu. Pripomínam to preto, že v evanjelických kostoloch Slovákov vo Vojvodine, ktoré som navštívil, ich interiér mali iba jednofarebné steny a zariadenia kostola.

6. Päťdesiat percentný novohradský koreň kovačických insitných maliarov

Mená a priezviská kovačických insitných maliarov vo vzťahu k obciam Novohradu, z ktorých pochádzajú ich korene: Ábelová: Pavel Hrk, Katarína Kožíková, Ján Garaj, Iva Hrková ( aj Turie Pole), Brusník: Ondrej Lenhart, Anna Lenhartová, Ján Sokol, Alžbeta Sokolová, Štefan Varga, Dolná Strehová : Ján Bačúr, Dolné Strháre, stade do Jače : Pavel Cicka, Horný Tisovník : Pavel Hajko, Chrťany : Vesna Chrťan, Ľuboreč : Miroslav Hraško, Malé Straciny: Jozef Haviar, Nedelište : Anna Pavlovová Hekeľová, Ozdín : Michal Bíreš, Príboj: Pavel Babka (Klára Babka), Pôtor: Ján Hriešik, Zuzana Jarmacki Ďurišová, Senné : Martin Markov (pôvodne Marko), Šuľa: Saša Stvorec, Veľký Lom : Vladimír Boboš, Ján Husárik (aj Brusník), Tomášovce : Alžbeta Čížiková, Eva Husáriková Čížiková, Turie Pole : Zuzana Chalupová Koreňová, Marina Ppetrík, Vieska: Magdaléna Toman, Vieroslava Svetlík Tomanová, Závada: Janko Širka.

7. Dôkazy o odchode a vzájomnej pomoci Pôtorčanov a odídencov do Banátu

V pokladničnej knihe pôtorských kurátorov je takýchto záznamov viac. Údaj týkajúci sa odsťahovania Pôtorčanov do Banátu v roku 1784 je tu zachytený takto: „14. mája – tý který se na Dolnú zem odstehovali oferovali 1 zlatku, 90 gr.“. Medzi najzaujímavejšie údaje v pokladničnom denníku patrí aj záznam, keď si naši Slováci chceli postaviť kostol v Ečke. Pôtorský kurátor v roku 1793 okrem iného vtedy napísal „Dal sem zase na Kostol Ecskánsky 5 zlatých“. Inšpektor cirkvi Ondriš Kukučka zase v roku 1813 zapísal výdaj: „Podarunek pri odchode na Dolnú zem, 10 zlatiek“. Z tej istej knihy sa možno dozvedieť, že pôtorská cirkev svojimi príspevkami pomáhala nielen cirkvám na Slovensku, ale aj slovenským dolnozemským cirkvám. O tom v roku 1822 zase zapísal: „Dal sem na Cyrkew Dolnozemskú 2 zl.“

8. Styky medzi krajanmi po ich odchode do Banátu

Na konci 19. storočia a začiatku 20.storočia pre rozvoj ovčiarstva v Novohrade malo mimoriadny význam nakupovanie ovčích stád mimo slovenského územia, najmä v Banáte. Pôtorčania vychystali na cestu pred Veľkou nocou, v polovici marca. Putovali pešo po známej trase a zástavky mali najmä v strediskách, kde žili Slováci. Ovce nakupovali od dobrých chovateľov, o ktorých priaznivé informácie dostávali od tunajších Slovákov, ktorých osobne poznali a s niektorými boli aj vzdialenejšia rodina, najmä v Kovačici, Padine a Aradáči. Pamätníci evidujú, že jeden gazda z najrozšírenejšieho pôtorského rodu Kukučkovcov sa na ceste z Banátu utopil v Tise, keď i napriek skúsenostiam viedol stádo oviec cez rieku. Voľakedajšie styky medzi novohradskými Slovákmi doma a v Banáte ostali dlho živé v rôznych spomienkach a prirovnaniach. O odchode slovenských poddaných na Dolnú zem neraz rozhodol aj odkaz či list ich príbuzných a známych, ktorí sa už predtým vysťahovali a podarilo sa im tam osadiť za priaznivejších podmienok. Príkladom je už uverejnený dokument, keď jeden z predkov Ján Tomáš z Chrtian sa aj s rodinou rozhodol v roku 1808 vysťahovať do Kovačice.

9. Partnerstvo

Návštevy kovačických rodín do Pôtra začali až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré pretrvávajú dodnes. Neskôr pokračovali skupinové a oficiálne návštevy oboch obci, ktoré sa premenilo na vzájomné partnerstvo.

Výskum Jána Jančovica o Slovákoch v Srbsku, časť III.

Obec Príboj bola životaschopná dedina

Chotár úzky, život ťažký, útek južným smerom nutný / Slobodné sťahovanie na Dolnú zem po patente Jozefa II. / Niečo zo spomienok Michala Bodického / Starší nám prikázali vykrikovať „Vápno!-vápno!-vápno!“ / Mali parnú pílu, vodný mlyn, stupu (zvanú karlov) aj kováča / Novšie dejiny prezrádza pamätná kniha obce

Fragmenty z histórie bývalej samostatnej obce

V minulosti jestvovali na Slovensku dve obce s rovnakým názvom Príboj. Kým rovnako malú obec Príboj v Gemeri – Malohonte pričlenili už roku 1926 k Rimavským Zalužanom, novohradská obec Príboj si držala svoju samostatnosť až do roku 1972, kedy bola pričlenená k obci Senné. Leží v úzkej hlbokej doline, na ľavej strane potoka Tisovník, s hornatým chotárom o pôvodnej rozlohe 419 ha pozemkov. So severu susedí s obcou Šuľa a z juhu s obcou Senné. Chotár tvoria vysoké, ploché, dolinami rozčlenené chrbty z andezitických tufitov. Táto nie celkom vyľudnená dedinka s nedávnymi dvoma desiatkami domov z pevného materiálu, si vďaka niekoľkým majiteľom zachováva ráz podobný živému skanzenu. Pri jestvovaní ju udržiava približne päť- šesť rodín, ktoré nestratili bývanie a puto so svojim rodiskom či bydliskom, aj napriek tomu, že je už len súčasťou obce Senné.

Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1393 s názvom Priboy, maďarsky Prényes. Patrila divínskemu panstvu a v rokoch 1554 – 1593 ju tak ako ďalšie okolité obce okupovali Osmania. Koncom 17. storočia patrila ešte divínskemu panstvu a vtedy majiteľom mlyna bol Peter Karman so synom. Tesne pred začiatkom 18.storočia, keď obec patrila haličskému Forgáčovi a Darvašovi, sa začala rapídne vyľudňovať útekmi poddaných, ktorí tu zanechali dlhy aj s pozemkami. V polovici 18. storočia sa začala znova zaľudňovať a obyvatelia si začali stavať kamenné domy.

V ďalších storočiach, roku 1828 mala 14 domov a 95 obyvateľov, roku 1869 -130, 1880 – 107, 1890 – 108, 1900 – 121, 1910 – 119, 1921- 107, 1930- 96, 1940- 99, 1948- 79, 1961-78, 1970-72, z toho 34 žien, 23 domov, a dnes už žiaľ stojí iba 15 domov udržiavanými aj zásluhou chalupárov.

Chotár úzky, život ťažký, útek južným smerom nutný

V období feudalizmu, po vytlačení Osmanov, poddaní obyvatelia dedín hľadali lepšie podmienky života v južnejších častiach regiónu, postupne až na Dolnej zemi, a to zo začiatku aj útekmi od svojich zemepánov. Stoličný súpis utečených poddaných spísaný roku 1720 prezrádza, že z Príboja utiekla rodina Jána Celenka, Ondreja Celenka, Juraja Celenka, Petra Babku, Tomáša Babku (ten mal zemepána Karola Zičiho), a v rokoch 1681 – 1690 ich prijala kráľovská kúria v Leseniciach.

Ondrej Babka utiekol od zemepána do Tury v Peštianskej stolici, ale zostal v Príboji jeden z Babkovcov – Peter. Niektorí zbehovia z Príboja od svojho úteku od svojich zemepánov na začiatku 18. storočia, majú v Békešskej Čabe priezvisko Príbojský. Z tohto obdobia si zaslúži pozornosť doložený historický údaj, ktorý svedčí, že aj počas feudálneho útlak sa našla v Príboji aj výnimka u poddaných. Syn Adama Labáta, matky Anny Antolovej, Ondrej Labát, narodený v Príboji okolo roku 1695, po elementárnej škole, ktorú absolvoval vo Veľkom Lome a v Sennom u Jána Benedectiho, pokračoval v štúdiu v Kremnici, Banskej Bystrici, 1706 súkromne v Jelšave a Štítniku pod vedením Štefana Klevíniho.

Ondrej Labát bol po tomto štúdiu učiteľom v Malých Zlievcach a v Sudiciach. Za farára do Stredných Plachtiniec, bol ordinovaný 10.októbra 1718 v Štítniku superintendentom Samuelom Antonim.

Od roku 1726 bol farárom v Maškovej, od roku 130 v Dolnej Strehovej, kde roku 1759 zomrel. Údaj o ňom som prevzal z protokolu jeho ordinácie: Evanjelický krajinský archív (EOL) v Budapešti.

Slobodné sťahovanie na Dolnú zem po patente Jozefa II.

V čase už slobodného sťahovania sa do Slovenského Bardánu, stadiaľ cez Ečku roku 1802 do Kovačice v Banáte, roku 1785 -1786 z Príboja s rodinami vysťahovali. Rodina Jána Babku tam dostala 32 ha pôdy, rodina Juraja Labáta 20,93 ha pôdy, Jána Vargu ¼ sesie pôdy. Potomkom Jána Babku, ktorý prišiel roku 1785 najskôr do Slovenského Bardánu, stadiaľ roku 1788 do Ečky a odtiaľ do konečného cieľa roku 1802 do Kovačice, je Pavel Babka, majiteľ svetoznámej Galérie Babka v Kovačici. Ten pozná svoj rodokmeň a Príboj, preto rodisko svojich predkov, v ostatných rokoch viackrát navštívil.

V uvedenom období sťahovanie do Banátu organizoval pôtorský farár Matej Barányi, ktorý tam prišiel na pozvanie prvých evanjelických osadníkov v roku 1783, ako prvý evanjelický farár na tomto území. Jeho úlohou bolo na základe zmluvy s majiteľom pozemkov, grófom Gabrielom Buttlerom, zaľudniť tento pustý kút Banátu evanjelickými Slovákmi. Týchto Barányi verboval najmä v Novohrade, kde ako pôtorský farár a seniorátny dekan šestnásť rokov pôsobil. V Kovačici dodnes prevládajú potomkovia novohradských rodín. Napríklad zo susedných obcí Príboja sú to napríklad Markovci, Benkovci, Ďuricovci, Kováčovci zo Senného, Sokolovci, Lenhartovci, Vargovci z Brusníka.

Niečo zo spomienok Michala Bodického

Ostré a vtipné pero na samom začiatku 20.storočia, malo novohradských obciach cirkevný historik, profesor a bývalý dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty Michal Bodický. Vyrastal vo Vereši (teraz Červeňany), kde jeho otec tam prišiel ako šuster, ale zároveň bol evanjelickým učiteľom, ale strýkom Michala Bodického bol národne uvedomelý farár v Sennom Andrej Bodický. Známe je Michala Bodického knižné dielo Rozpomienky z roku 1933. Tam okrem svojho života a pôsobenia, uvádza aj spomienky zo starších čias, konkrétne po zrušení poddanstva, týkajúcich sa konkrétne ľudí z Tisovníckej doliny.

V jednej časti píše: „ Bolo poznať, že vyšli spod panskej palice, mali dvoch zemepánov Zičiho a Kálnoka. Starší spomínali, ako chodili na panské do Želoviec, ako panskí hajdúsi s nimi zaobchádzali. Zapamätal si aj pieseň, ktorú tam spievali – „ Plače diovča na doline, zobrali ho na burine. Čo ti diovča, čo ti vzali ? Hej, ten ručníčok vyšívaný, kebych vedel kerý hájnik! Hej ten, želovský pán úradník. Kebych vedel, že bez viny, hej, vypálil by tie dediny. Jeden Vereš, druhý Šuľa, hej, a to všecko pre moj milú“. A druhú spievali takto: „ Košút Lajoš, veľký hladoš, kúpil si on chleba za groš, za groš chleba, za dva bryndze, keď ho zožral, išiel inde“.

Bodický o Príboji uvádza, že v obci bolo vtedy 90 duší a tak i detí málo. Príboj cirkevne patril ako fília do evanjelického cirkevného zboru v Sennom, podobne aj Brusník. Príbojčania si podľa Bodického zakladali na tom, aby mali svoju školu. Ich evanjelickými učiteľmi do rozpadu monarchie boli Ján Molnár, kožušník Ján Králik, čižmár Pavel Macko, Porubský, Pavel Sokol, v Šuli krajčír Rutkay a v Nedelišti obuvník Ľudovít Bodický (1876), v Madačke kolár Petrivaldský.

Starší nám prikázali pred obcou vykrikovať „Vápno, vápno, vápno!“

Za významný pre obec sa uvádza rok 1903, a to z toho dôvodu, že do obce sa z hradskej cesty vchádzalo dovtedy cez potok Tisovník tak, že pešiaci prechádzali lávkou, ale doprava povozov bola možná len cez tečúci potok. Aj to len vtedy, keď bola nízka hladina vody v potoku. Keď prúdila veľká voda, povozník s vozom a ťažnými volmi, alebo koňmi musel zostať na pravom brehu, často od večera do rána, kým neprišla pomoc. V tom roku sa konali krajinské voľby a zičiovská strana prisľúbila obyvateľom, že keď ich všetci voliči budú voliť, dostanú od nich drevo na stavbu mosta. To sa aj obojstranne splnilo. Odvtedy sa do obce vchádza cez most, ktorý bol neskôr zrekonštruovaný.

V tejto súvislosti si spomínam na jednu osobnú príhodu. V roku 1952 po založení pôtorského JRD, teda roku, ktorý bol aj poslednou súkromnou žatvou. Môj krstný otec Michal Černík vlastnil nákladné auto ako súkromný dopravca, a bol požiadaný, aby odviezol žencom do Starej Huty ich podiel zo skoseného a vymláteného obilia. Na korbe auta sme sedeli okrem gazdov aj my 11-12 roční chlapci. Keď sme prechádzali popri moste vedúceho do Príboja, dospelí nás nahovorili, aby sme smerom k obci kričali: Vápno!-vápno!-vápno! Až doteraz, kým som v tomto roku nenavštívil Príboj a v ňom Milana Ďuríka, som nevedel, že prečo sme Príbojčanom mali kričať Vápno! Vysvetlenie za pomoci domorodca Milana Ďuríka prišlo práve z dôvodu v minulosti nejestvujúceho mosta. Okrem rôznych kočujúcich predajcov – remeselníkov svoje výrobky na povozoch ponúkali aj vápenkári.

V peciach vypálené vápno povozníckym spôsobom predávali po obciach vápenkári. A keď po ceste smerom od Tisovníka južným smerom nechceli obísť ani Príboj, svoje vozy pristavili v blízkosti lávky smerujúcej do dediny a hlasne kričali Vápno!- ponúkajúc takto svoj artikel, po ktorý si musel prísť osobne záujemca až pred lávku.

Takéto je vysvetlenie, že prečo Príboju prischol takýto pokrik pri cestovaní popri ich dediny. Nebola to len ich dedina, ktorá mala takéto humorné prívlastky – prezývky.

Novšie dejiny prezrádza pamätná kniha obce

V obci Príboj sa zachovala Pamätná kniha z roku 1933, kedy starostom bol Ján Petrovič, a v obecnom zastupiteľstve boli Pavel Hudec, Ján Ďurík (Šimoje), Ján Krnák (Ďuroje). Za kronikára bol na obecnom zastupiteľstve konanom 30.6.1933 zvolený Štefan Čunderlík, obecný v notárskom úrade v Sennom, narodený roku 1912 v Starých Horách. Pamätnú knihu od začiatku až doteraz viedla a vedie 86 rokov rodina Ďuríková (Šimoje). Pokračovateľom po svojom nebohom bratovi Jánovi, je Milan Ďurík, z tretej generácie, ktorý dopĺňa túto knihu o staršie a nové údaje o bývalej obci. Ďuríkovci zapísali, že prvými známymi rodinami v Príboji boli Krnákovci, Babkovci, Labátovci. Do prvej svetovej vojny v júli 1914 narukovalo 13 mužov, postupne až 17 mužov, čo bola na takú málopočetnú obec veľká strata. Zahynuli v nej Adam Ďurík, Ondrej Ďurík, Ján Hatadám a Pavel Krnák. V roku 1929 Ján Ďurík (Šimoje) zapísal, že bola krutá zima, pomrzli všetky ovocné stromy, najviac orechy. Nočný strážnik mal v tom roku dostával od každej rodiny ročne 15 litrov pšenice a že jeho jedinou zbraňou bola palica. Pokračovateľom v písaní do Pamätnej knihy bol Ján Ďurík (*1946), ktorý do nej zapísal, že pred rokom 1900 žili za jeho života Ján Krnák (Ďuroje), narodený roku 1872, Ján Ďurík (Šimoje) 1886, Ján Krásnik 1882, Ján Hudec (Paloje) 1895, Ján Krnák (Babka) 1900. Narodení v rokoch 1900 – 1950 Ondrej Mrva, 1903, Pavel Ďurík (spodný,1904, Ján Labát (Matejove) a Ján Krnák (Gažoje), 1906, Pavel Jesenský (kováč), 1911, Ján Krásnik (horár), 1914, Ján Ďurík (Šimoje), 1924, Pavel Jesenský,1934 – prvý maturant z dediny, Ján Krčmárik, 1936, Ján Ďurík, 1946, druhý maturant a prvý vysokoškolák z dediny. Po roku 1945 deti navštevovali Základnú školu (zo začiatku s názvom Národná) 1.-5. ročník v Sennom, 6.- 9. ročník v Dolnej Strehovej. Príboj cirkevne patril ako fília do evanjelického cirkevného zboru v Sennom, podobne aj Brusník. V strede obce na návrší stojí kostolík – zvonica s modlitebnou, do ktorej v roku 1935 zakúpili zvon, na ktorom je portrét Dr. Martina Luthera a pod nim text výrazný nápis HRAD PREPEVNÝ JEST PÁN BUH NÁŠ. Pod nim pokračuje text Tento zvon bol zadovážený v roku 1935 z ochoty cirkevníkov. Príboj ako fília evanjelického cirkevného zboru v Sennom mal prvý zvonček už roku 1764, ktorý bol umiestnený na drevenom podstavci v tvare rázsochy.

Mali parnú pílu, vodný mlyn, stupu (zvanú karlov) aj kováča

V obci boli samostatní vo viacerých odvetviach. Okrem toho, že mali strojové družstvo, už predtým roku 1936 založili parnú pílu ako účastinnú spoločnosť 14 účastníkov. Píla mala gáter o priemere 85 cm, a pohon píly zabezpečoval parný kotol. V blízkosti píly bola obecná studňa s tradičným vahadlom a válovom, ktoré najviac využívali pasúce sa kravy počas obedného odpočinku. Nechýbala ani vodný mlyn a stupa, nazývaná tam karlov, ktorá sa používala pri potoku na vyváľanie plátna. Na druhej strane mlynského potoka, sa nachádzalo miesto pred obrovskou vŕbou, kde sa dlhé roky pálilo drevené uhlie. Spoločnosť parnej píly fungovala do roku 1951. Keďže občania Príboja nechceli vstúpiť do JRD, okresný úrad im pílu dal zaplombovať. Tým sa prestalo píliť drevo, ktoré si ľudia privážali z celého okolia. Takáto najbližšia píla bola v Starej Huti. Malá dedinka mala aj svojho kováča s kováčskou dielňou, ktorej zbúranú časť vidieť aj teraz. Terajšou modernou chladničkou – mrazničkou im bola na kopci vykopaná a udržiavaná a chránená ľadovňa.

Z Príboja vedie poľná cesta do osady Imrov Kopec. Roku 1948 si založili Roľnícke strojové družstvo a hneď si pre členov kúpili starší traktor s vlečkou, kosačku, pluhy. JRD III. typu bolo založené roku 1959 a roku 1965 zlúčené s JRD Senné a Brusník so sídlom v Sennom a v roku 1972 bola rovnako k Sennému pričlenená aj obec, keď v Sennom bol vytvorený spoločný MNV pre obec Senné, Príboj, Šuľa a Červeňany.