Zuzana Chalupová

      Zuzana Chalupová (rodená Koreňová) (Kovačica, 1925–2001). Otec Martin, mat­ka Anna (roď. Galátová). Mala mladšiu sestru Annu. Bola vydatá za Adama Ch­alupu. Ukončila päť ročníkov základnej školy. Venovala sa poľnohospodárstvu, vinohradníctvu a včelárstvu. V päťdesi­atych rokoch 20. storočia bola aktívnou členkou Ženského spolku v Kovačici, kde vyšívala. Robila gobelíny pre pod­nik Narodna radinost. Od roku 1964 ro­bila olejomaľby. Deti nemala. Avšak, práve deti boli hlavným motívom na jej obrazoch. Maľovala dievčatko Katku, ako svoju dcéru. Hlásila sa k evanjelickej cirkvi, ktorá mala v jej živote dôležitú úlohu. Niektoré jej diela vychádza­li z náboženských motívov, ktorými sa inšpirovala. Často maľovala zimu. V roku 1967 sa zoznámila s Branisla­vom Grubačom z Belehradu, profesorom na dôchodku. On pre ňu počas nasle­dovných dvadsiatich piatich rokov orga­nizoval výstavy doma a v zahraničí. Svo­ju prvú samostatnú výstavu mala v roku 1968 v Dubrovníku. V Paríži, v roku 1969, mala dve výstavy: v Galérii Raymonda Duncana a vo Versailles. V novembri, v roku 1973, ju v jej dome v Kovačici, navštívil francúzsky politik Francois Mit­terand. Mala veľký počet samostatných a kolektívnych výstav, ako doma, tak aj v zahraničí. Svojimi obrazmi podporov­ala rôzne charitatívne podujatia. O jej ži­vote boli natočené dokumentárne filmy a vydané boli aj mnohé publikácie.

(Rozhovor – Pavel Babka, majiteľ galérie)

      Galériu som založil v roku 1991. Prvý pro­jekt, do ktorého som sa pustil, bolo vydanie knihy o Zuzane Chalupovej. Písali o nej Jarmila Ćendić z Kovačice a Ivan Melicherčík, ktorým dôverovala. Kniha vyšla v počte 10.000 kusov, v piatich svetových jazykoch. Rozposlal som ju do dvesto galérií po celom svete. Keď neskôr vyšla kniha o Martinovi Jonášovi, odvážila ju na kuchynskej váhe a povedala mi: „Nielenže je väčšia, ale je aj ťažšia!“ Nebolo jej to jedno a nahnevala sa.

      V Kovačici zo začiatku maľovali iba muži. Na prvej výstave, v roku 1952, nevystavo­vala žiadna žena. Od roku 1953 sa objavi­la Alžbeta Čížiková a ešte jedna maliarka, ktorá bola v Kovačici iba tri až štyri roky a potom už o nej nebolo počuť. Vtedy sa hovorilo, že pre ženy je ihla a cverny a buď ticho. Branislav Grubač z Belehradu chodi­eval do Kovačice a kupoval ručné práce pre Narodnu radinost (obchod s ručnými prá­cami, pozn. prekl.). Chalupovej povedal, že výborne pracuje a že by mohla maľovať. S maliarom Jánom Sokolom boli susedia. Bol to výnimočne pokojný a tichý človek. To ju povzbudilo a požiadala ho o radu v súvis­losti s maľovaním. Ostatní neboli takí. Veľmi po tom túžila a veľmi chcela maľovať. Mys­lím si, že po tom tak netúžil ani jeden ma­liar. Podarilo sa jej získať si náklonnosť ľudí a aj médií, lebo sa, ako sa hovorí, nebila do pŕs že je dôležitá. Nevystatovala sa. Na promócii svojej monografie o sebe poveda­la: „Ja dôverujem novinárom.“ Tým dosiahla to, že ak aj niekto chcel povedať niečo zlé, nedokázal to.

      Neprítomnosť materstva sa prejavila na jej motívoch. Prvý, kto si to všimol, bol Pe­ter Ustinov a upozornil na to v roku 1971 v Ženeve. Na druhej strane, dalo jej to slo­bodu, ktorú mnohé matky nemajú – čiže, keď sa jej pýtali, či by celú zbierku obrazov z výstavy darovala UNICEF-u, mohla pove­dať: „Prečo nie!“ Nemala žiaden problém s tým, čo by povedal manžel, či deti. Manžel sa do toho nestaral. Tešil sa z toho všet­kého, ale nedával to najavo. Prišiel sa poz­rieť iba na jednu jej výstavu, ktorá sa kon­ala v Nemecku. Pri tej príležitosti ho pekne obliekla. Kúpila mu plášť, kravatu, klobúk. Avšak, on na to všetko povedal, že nič z to­ho tam nebolo pre neho zaujímavé. V tom svete sa necítil dobre z viacerých dôvodov. Po prvé, nevedel po nemecky a po druhé, to všetko, čo tam zaznelo, sa ho netýkalo. Ch­válili iba ju.

      Chalupová často spomínala rodinu Davi­co. Hovorila o tom, že jej pomohli. Často jej pomáhali ľudia, ktorí nemali deti. Na vere­jnosti sa nezviditeľňovali. Boli podporou zo zákulisia. Leon Davico z galérie Kasper v Morges mi raz v Ženeve povedal: „Ona hovorila, čo chcela, my sme tlmočili, čo bolo treba a všetko fungovalo.“ Na prvý pohľad to znie desivo. Keď sme pripravovali mono­grafiu, vytiahla zo zásuviek všetko, čo mala z výstav. Nenašiel sa tam ani jeden jediný katalóg z tých výstav! Boli tam letenky, pros­pekty hotelov, nepodstatné veci. O svojich zahraničných cestách hovorila najradšej. V hoteloch bola vždy milá ku chyžným. Každému niečo darovala. Nenapadlo jej, že by mala niečo darovať riaditeľovi hote­la. Radšej niečo darovala personálu, ľuďom, ktorí boli ako ona. Preto ju mali radi. Dnes, po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že aj keď sme my možno tlmočili, čo bolo treba, ona predsa, nielen že iba rozpráva­la, ale aj robila to, čo len chcela. Zvíťazila jej bezprostrednosť, jej ľudský prístup ku každému. Keď povedala susedám, že bude mať výstavu v Paríži, ony jej povedali: „Jáj, Zuza, ty ideš do Paríža?! To ako ty maľu­ješ, to dokážeme aj my!“ Ale jej záležalo na úspechu. V Paríži ju zaviedli do Louvre a ukázali jej obraz Mona Lízy. Opýtali sa jej, čo si o tom obraze myslí. Ona sa naň pozer­ala a pozerala a potom mávla rukou a pove­dala: „Ach, mohol to on aj omnoho lepšie!“ Otočila sa a vyšla von. Všetci prítomní dobre že tam neodpadli! O tom vyšiel článok vo francúzskom denníku Le Figaro. Aha, niekto má odvahu povedať, čo si myslí.

      Myslím si, že mužov vnímala, ako niečo viac. To si dávam do súvislosti s jej otcom, ktorý bol stolárom. Mal predplatenú ročen­ku Тranoscius zo Slovenska, evanjelický kalendár, ktorý im pravidelne každý rok chodieval. Hovorila mi, že keď boli so ses­trou malé, otec sedel pri lampe a čítal: „My sme sa na to pozerali a predstavovali sme si, čo je napísané v tej knihe.“ Matka varila – to­mu rozumela. Otec čítal – aha, to je už niečo viac. Vo svete mužov si svoje miesto musela vybojovať.

      Na jej obrazoch sú ulice rovné. Netrúfa­la si maľovať perspektívu. V období Rakús­ko-Uhorska povolená výška domov bola presne stanovená. Ak bol dom vyšší, ako povolená výška domu, jeho majiteľ musel platiť daň. Na jej obrazoch je to výstižne znázornené. Iba kostol, tehelňa a škola mohli byť vyššie stavby. Tak, ako vyšíva­la, tak to znázornila na plátne. Ten pomer farieb, ktorý vyšívala ihlou a niťou, neskôr vytvárala maliarskym štetcom. V tom ob­dobí, keď maľovala, Banát bol v povedomí ľudí vnímaný ako región. Chalupová a os­tatní maliari mali radi kraj, v ktorom žili. V prospech tejto skutočnosti hovorí aj fakt, že jeden zo svojich obrazov nazvala Žatva v Banáte.

       Chalupová bola prvou maliarkou, ktorá na výstavy chodila oblečená v slovenskom kroji. Keďže bola oblečená inak, skôr si ju zapamätali. Ten kroj vedela nosiť. Obliekajú si ho aj mladšie maliarky, ale u nich je zjavné, že ho nevedia nosiť. V súvislosti s krojom ex­istuje pravidlo – dievky si obliekali svetle­jšie farby. S postupom veku farby tmavnú. V čase, keď mala byť Chalupová v hnedej fáze, obliekala si svetlé farby. Povedala mi: „Hádam nebudem mať hriech.“ Bola si to­ho vedomá, že by to nemala robiť, ale z es­tetických dôvodov si obliekala živé farby.

      Najradšej mala dve veci – výstavy a ces­tovanie. Raz, keď sa vrátila z výstavy, hov­orí: „Moju výstavu otvoril predseda, ktorý je nad všetkými predsedami štátov!“ Bol to predseda OSN. Každý rok mala výstavy na jar a na jeseň. Používala päť rôznych veľkostí obrazov. Boli to francúzske rozmery. Raz som jej dal plátno, ktoré bolo o dva prsty kratšie, ako tie ostatné. Chcela namaľovať zimu. Avšak, chlapec na saniach, ktoré ťaha­li kone vypadol von – nevmestil sa na obraz.

       V pokročilom veku potrebovala ochra­nu, lebo bol neustále dopyt po tých istých motívoch. Keď bola zverejnená jej zima na pohľadnici, všetci si objednávali zimu.

      Pre ňu bolo dôležitejšie, keď mohla svoje zážitky z ciest a výstav vyrozprávať svojim susedám než v televízii. Záležalo jej na tom, aby bola vnímaná ako úspešná, skôr na mi­estnej úrovni ako globálne.