Јán Sokol
Јán Sokol (Kovačica, 1909–1982). Ukončil päť tried základnej školy v Kovačici. Bol poľnohospodárom. S manželkou Annou mal dcéry Katarínu a Alžbetu a ako vlastnú vychovával aj manželkinu dcéru z prvého manželstva – Annu. O maľovanie sa začal zaujímať, keď mal dvanásť rokov. V prvej fáze, od roku 1937, robil reprodukcie malieb z pohľadníc technikou akvarelu a pastelu. Od roku 1939 maľoval olejomaľby. Zúčastnil sa početných kolektívnych výstav doma a v zahraničí. Mal jednu samostatnú výstavu v Kovačici. Od roku 1952 až 1982 pravidelne vystavoval v rámci podujatia Kovačický október.
(Rozhovor – Katarína Sokolová, dcéra Jána Sokola)
Matka môjho otca umrela, keď bol ešte veľmi malý. Aj keď bol dobrým žiakom, nemal možnosť pokračovať v školskej dochádzke, musel obrábať pôdu. Mal štyridsaťtri rokov, keď sa po druhýkrát oženil a mama mala tridsaťjeden rokov. Pre oboch to bolo druhé manželstvo. Matka prišla so svojou dcérou, ktorá mala deväť rokov. Vychovávali nás, akoby sme boli vlastné sestry. Keď som sa narodila, v roku 1952, podľa reprodukcie namaľoval otec Poslednú večeru (Ježiša s apoštolmi), pravdepodobne pre mňa, šťastný, že vo veku štyridsaťštyri rokov mohol mať dieťa. V zime sme všetci bývali v jednej izbe. V kuchyni spávali rodičia a deti. Pozdĺž steny sme mali drevovláknitú dosku (aby nám nebolo pri stenách chladno), na ktorej otec namaľoval talianske gondoly. Otec maľoval iba keď pršalo a v nedeľu. Robilo mu to radosť. Svoje prvé obrazy zvykol darovať.
Tu v kuchyni sa stretávali maliari. Od svojho narodenia som sa pozerala na otcove obrazy. Z detstva si pamätám tú vôňu farieb. V spolku Pokrok sa kamarátil s Paluškom. V roku 1939 hrali spolu šach. Paluška bol majster a otec poľnohospodár. Keď sa rozprávali, zistili, že obaja maľujú. Paluška už vtedy maľoval olejomaľby a otec iba technikou akvarel. Vtedy sa začali stretávať a čoskoro sa pridal aj Michal Bíreš.
Maliari sa zo začiatku často stretávali, neexistovala medzi nimi žiadna súťaživosť, lebo obrazy nepredávali. Stretávali sa vo svojich domovoch. Keď začínali maľovať mali obavy, či sa budú ich obrazy ľuďom páčiť. Chodievala k nám aj Chalupová. Otec jej dal plátno, aby to skúsila. Raz nám priniesla med ako poďakovanie, že mohla prvé kroky odpozerať od neho. Keď si založili galériu, tí prví maliari robili všetko sami – vymaľovali tie priestory, upratovali.
Najradšej maľoval, keď bol sám. Okrem toho, že maľoval, otec bol zručný aj pokiaľ išlo o rôzne stroje. Sám si vyrobil svoje maliarske potreby, ako aj stojan na obrazy. Mama bola jeho prvým kritikom. Vždy mu to povedala, ak sa jej niečo nepáčilo a on jej dal za pravdu. Zapájala sa do všetkého. Vážil si ju, vždy stála pri ňom. Mala pripomienky ohľadom farieb, alebo povedala: „Túto ženu si nemal takto obliecť“. Najprv mu to vadilo, v zmysle čo ty o tom vieš, ale potom súhlasil.
Do nášho domu chodievalo veľa ľudí. Otec vystavoval po celom svete. Doma máme iba tri jeho obrazy. Väčšinou ku nám prichádzali veľvyslanci, obzvlášť z afrických krajín. Matka pre všetkých hostí schystala obed. Vytvárali sa priateľstvá. Raz ku nim prišli ľudia z Ameriky a opýtali sa mojich rodičov, či si môžu natrhať kvety z ich záhrady. Po nejakom čase, tá pani im poslala obraz, ktorý vyrobila z tých vysušených kvetov. Navštívil nás aj jeden spisovateľ zo Švajčiarska – Šteger, ktorý cestoval po balkánskych krajinách. Strávil u nás niekoľko dní. Potom boli otec a mama niekoľko dní na návšteve u toho Švajčiara.
Myslím si, že aj keď bol otec sedliakom, bol celkom pokrokovým človekom. Rodičia nás zobrali do Belehradu do kina, do zoologickej záhrady. Bol prísny, ale spravodlivý. Dvakrát v živote ma udrel, ale viem prečo. Vždy nás nechával rozhodnúť sa, ako sme chceli. Bol pokojným a tichým človekom, vždy dodržal slovo. Čo sa týka vzdelávania, povedal nám: buď škola, alebo motyka, vyberte si. My sme vedeli, čo chceme – vyštudovali sme.
Výňatok z vedeckej štúdie “Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku. Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít” autorky Dr. Gordane Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení.
Preložila: Katarína Stanová
