Vladimír Boboš
Vladimír Boboš (Kovačica, 1906 – 1978). Gymnázium ukončil v Maďarsku a potom obchodnú akadémiu vo vtedajšom Československu. Hovoril po slovensky, po maďarsky, po srbsky a používal aj nemčinu. S manželkou Henrikou mal syna Vladimíra. Pracoval ako úradník v banke. Od roku 1918 vyrábal gobelíny a maľoval. V určitom období žil aj v Šíde, kde sa spoznal so Savom Šumanovićom. Vo vývoji slovenského insitného výtvarného umenia zastáva Boboš veľmi významné miesto preto, lebo bol prvým, komu sa v Kovačici podarilo zohnať maliarske potreby (farby, štetce a pod.) a bol prvým maliarom, ktorý začal maľovať. Robil reprodukcie malieb známych svetových maliarov. Sám seba nepovažoval za insitného maliara, ale za realistu. Vystavoval v rámci podujatia Kovačický október od roku 1952 až 1967. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1960 v Ozrene. Zúčastnil sa aj viacerých kolektívnych výstav, ako doma, tak aj v zahraničí.
Pamiatku na život a tvorbu tohto maliara som sa pokúsila oživiť prostredníctvom rozhovoru s Bogdanom Sokićom, ktorého nebohá manželka bola sestrou nevesty Vladimíra Boboša. Boboš a Sokić boli počas maliarovho života priateľmi. Sokić má vo svojom dome na stenách Bobošove obrazy. V spálni, nad posteľou, sa nachádza ženský akt. Podľa Sokićových slov, začiatkom a v polovici 20. storočia si také obrazy ľudia do Kovačice prinášali z Talianska. To bolo pre Boboša impulzom, aby začal maľovať. Hovorí sa, že raz povedal: „Prečo by sme sa trápili a prinášali tie obrazy tak z ďaleka, keď to aj ja dokážem namaľovať.“
Maliar Boboš bol vedúcim účtovného oddelenia v poľnohospodárskom družstve. Sokić často po práci chodieval ku nim domov. Spomínajúc si na maliara hovorí: Boboš bol zázračným človekom. Pre mňa bol ako druhý otec, daroval mi pracovné náčinie. Keď si stanovil nejaký cieľ, musel ho splniť. Boboš neobrábal pôdu, mal modrú krv. V prednej časti jeho domu bola miestnosť s klavírom. Zaujímal sa aj o fotografiu, rozvíjal ich a zväčšoval, všetko robil sám. Keď ho kopla múza, zatvoril za sebou dvere a maľoval. Nik ho pri tom nesmel vyrušovať. Jeho manželka Erika zvykla vtedy hovoriť, že nie je doma. Zvykla si, že sa ho nemá pýtať čo robí. Modrá krv (smeje sa). Nikto z domácich žiadnym spôsobom nekomentoval jeho prácu. Jeho manželka sa vedela zabaviť aj sama. Hrala na klavíri. Keď maľoval, vkladal do toho celú svoju bytosť. Boboš sa nepovažoval za insitného maliara, ale za realistu. Zvykol hovoriť – vypočuj si každého, konaj tak, ako si myslíš, že by si mal. Vážil si tých, ktorí sa venovali insitnému umeniu. Z jeho strany nezaznela žiadna negatívna kritika. Maľovanie pre neho znamenalo celý život. Nič iné nerobil. Na sklonku života bol veľmi chudý, vietor ho mohol odviať.
Bol neskutočným kamarátom, do špiku kosti. Na druhej strane, Bože chráň, aby sa sklamal – ak si sklamal jeho dôveru, už si ťa nevšímal. Vážil si ľudí, ale aj seba samého. Jeho predkovia vlastnili zámok blízko Bratislavy.
V tom období sa štátny aparát do všetkého miešal. Sledovali aj všetkých maliarov. Boboš spolu s Trumićom polemizoval o realizme. Trumić si insitných maliarov v Kovačici zobral „pod svoje krídla.“ Prichádzal do Kovačice raz týždenne, potom raz za dva týždne. Ako sa s postupom času rozvíjali, chodieval za nimi čoraz menej. Boboš dlho nechcel s nimi ani len chodiť na výstavy.
Boboš zavadzal, lebo mal modrú krv. Prekážal aj kvôli koncepcii, že sa v Kovačici insitnému výtvarnému umeniu venovali maliari sedliaci. Bobošov dedo prišiel zo Slovenska ako obchodník, boli bohatá rodina. On bol prvý, kto začal maľovať a ostatní mali vďaka nemu možnosť vidieť, že sa to dá. Neprispôsoboval sa ani Trumićovi, ani ekonomickým zákonom. Chcel dať najavo, že on to dokáže inak. Vážil si seba, po technickej stránke bol značne pred ostatnými.
Výňatok z vedeckej štúdie “Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku. Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít” autorky Dr. Gordane Blagojević, etnologička a antropologička, Etnografický ústav Srbskej akadémie vied a umení.
Preložila: Katarína Stanová
